Návrh štátneho rozpočtu na rok 2014 prekvapil tým, že ničím neprekvapil. Rozpočet na problémy našej ekonomiky len reaguje, no nesnaží sa ich riešiť. Jednotlivé položky rozpočtu týkajúce sa výberu daní a ich prerozdelenia vo forme výdavkov na školstvo, zdravotníctvo či sociálne služby vznikli len jednoduchou indexáciou čísiel z tohto roka. Žiadna zásadná reforma meniaca štruktúru príjmov a výdavkov smerom k vyššej udržateľnosti sa nekoná.
Situácia v Eurozóne je vážna, nie však zúfalá. Parafráza názvu úspešnej komédie sa na súčasné pomery v európskych ekonomikách hodí ako vyšitá. V novinách neustále čítame, čo všetko robia európski politici zle. Rôzni analytici ponúkajú aj hotové recepty na nápravu stavu. Každý analytik má vlastný koktail nápadov, ale v podstate môžeme tieto recepty rozdeliť do dvoch skupín. Prvá tvrdí, že Európa sa najprv musí zbaviť dlhov a stoj čo stoj šetriť. Vyhadzovať zamestnancov verejného sektora, obmedziť dôchodky a sociálne dávky a stopnúť štátne investície. Druhá skupina tvrdí, že šetrenie zabíja rast. Ak niekoho vyhodím z práce, nekúpi si nové auto, bude si kupovať lacnejšie potraviny a na hypotéku ani nepomyslí. Tým sa zabijú ďalšie pracovné miesta v priemysle, poľnohospodárstve a stavebníctva. Špirála úpadku sa bude ďalej prehlbovať. Ktorý názor je ten správny?
Koniec roka 2012 nebol pre slovenskú ekonomiku dobrý. Naše hospodárstvo sa začalo prepadať do recesie. Tržby z priemyselnej výroby klesli o 3,7%. Išlo o prvý pokles tržieb od roku 2009. Keď sa pozrieme na jednotlivé odvetvia vidíme, že išlo o prípad automobilového priemyslu. Tam tržby spadli o 13,4%, no klesali aj tržby vo výrobe gumy, plastov a kovov. Teda v odvetviach, ktoré sú na výrobu automobilov silne naviazané. Tržby v priemysle klesali preto, lebo Eurozóna sa ocitla v recesii a slovenské automobily sa predávali menej ako kedysi. V Taliansku, Francúzsku i Nemecku klesli predaje automobilov o 10-15%. A tak zostali brány slovenských automobiliek počas niekoľkých týždňov zavreté. Slovensko je na exporte automobilov životne závislé. Keď export padá, nezamestnanosť stúpa a s ňou záťaž v podobe dávok v nezamestnanosti. Obyvateľstvo menej nakupuje a štát vyberie menej na daniach.
Už sme si akosi zvykli, že každý nadchádzajúci rok bude náročný. Ekonomická prognóza Európskej komisie na rok 2013 má celkom jednoznačný názov „Plavba v rozbúrených vodách“. Nebudeme sa teraz týrať rôznymi depresívnymi úvahami o dlhovej kríze a udržateľnosti eura ako spoločnej meny, na ktoré spomínaná prognóza nie je skúpa. Hlavné posolstvo prognózy sa dá zhrnúť nasledovne: hoci už máme najhoršie obdobie krízy pravdepodobne za sebou, hospodársky rast sa znovu odkladá. Najmenej na rok 2014.
V poslednom čase sa nám roztrhlo vrece so žiadosťami o investičné stimuly. Okrem zahraničných sa začínajú ozývať aj domáce firmy.
Každý investičný stimul určitým spôsobom narušuje štandardné podnikateľské prostredie, pretože zvý-hodňuje jeden podnik pred inými. Napriek tomu investičné stimuly majú v ekonomickej politike štátu svoje miesto, napr. keď do krajiny príde nový veľký investor ako automobilka. Takéto firmy prinášajú do slovenskej ekonomiky nielen nové pracovné miesta, ale – a to hlavne – nové technológie a systémy riadenia, ktoré u nás jednoducho nemáme. Netreba zabúdať ani na fakt, že globálny investor nepodniká na Slovensku vo vzducho-prázdne. Veľmi rýchlo sa okolo neho vytvorí hustá sieť domácich dodávateľov. Tým sa vytvoria aj vytúžené pracovné miesta. Podobným spôsobom vyrástli dodávateľské siete okolo Volkswagenu v Bratislave či závodu Kia v Žiline. Takéto stimuly v konečnom dôsledku pomohli všetkým, a preto majú svoj zmysel.
Všetky slovenské vlády rady rozprávajú o podpore hospodárskeho rastu. Dokazujú to najmä štedrými dotáciami a daňovými prázdninami pre nadnárodné monopoly. Čo sa týka domáceho biznisu, najčastejšie počúvame o zlepšovaní podnikateľského prostredia. Aká je skutočnosť? V rebríčku Svetovej banky „Doing Business“ je 170 krajín. A Slovensko je na 48 mieste. Kúsok za Tuniskom a ďaleko za Macedónskom.
Ťažko uveriť, ale finančná a neskôr aj hospodárska kríza „oslavuje“ svoje piate narodeniny. Pri jej vypuknutí sa svetové médiá predháňali v katastrofických víziách finančnej katastrofy a ekonomického zrútenia. Vďaka politike tlačenia peňazí centrálnymi bankami sa tieto vízie našťastie nenaplnili. Nezopakovala sa ani hlboká ekonomická depresia z rokov 1929-33. To však neznamená, že sme z krízy vyviazli lacno. Liečba tlačením peňazí nebola bez vedľajších účinkov, ktoré môžu byť rovnako vážne, ako samotná choroba.
Nebolo by lepšie, keby sa Grécko vrátilo k drachme a svoje problémy s konku-rencieschopnosťou riešilo normálnou devalváciou meny? Aj slovenská koruna párkrát devalvovala a export potom vždy ožil. Nie je však devalvácia ako devalvácia. Tie naše prichádzali viac menej postupne a činili niekoľko percent.
Rozsah a štruktúra služieb poskytova-ných verejným a sú-kromným sektorom je odlišná. Európa i vyspelá Ázia uplatňuje model verejných sociálnych a zdravotných služieb, ktorý zaviedol v 19. storočí nemecký kancelár Bismarck. V rámci tohto modelu odvádzajú obyvatelia povinné príspevky na zdravotné, dôchodkové a sociálne poistenie a štát im za to garantuje určitý minimálny rozsah služieb. Kto chce nadštandard, pripláca si v súkromnom poistení. Aký pomer však bude medzi verejnými a súkromnými službami, to závisí od zmien v regulácii dôchodkového systému (posunutie veku odchodu do dôchodku, zmeny vzorca na výpočet dôchodkov a pod.), zdravotníctva (základné výkony verzus platené výkony) a sociálnych služieb (štátne verzus súkromné domovy dôchodcov a pod.).
Novomanželia majú vždy ružové okuliare. Inak by ani do manželstva nevstúpili. Až po čase sa ukáže, že on/ona je úplne iný/iná ako bola predstava. Tak nejako je to aj s členstvom v Eurozóne. Keď sme do nej vstupovali, videli sme len stabilnú menu a koniec starostí s výmennými kurzami. Teraz vidíme aj to, že musíme otvárať peňaženky a prispievať na „rodinných príslušníkov“, ktorí si celé roky vyhadzovali z kopýtka, kým my sme dreli a šetrili.