I stalo sa, že dlžník vyplatil sociálku, ale do vyplatenia banky sa mu moc nechcelo. Veriteľ bol trpezlivý. I keby banka začala výkon záložného práva pre pohľadávku 1 500 eur, pri cene založených nehnuteľností 200 000 eur bol veriteľ druhým v poradí a jeho pohľadávka bola dobre zabezpečená. Dlžník špekuloval, ako by „našiel investora“ a splatil svoje dlhy. Veriteľ bol ústretový, mal ochotu akceptovať predaj nehnuteľností investorovi, ak bude vyplatený z kúpnej ceny.

Potom však dlžník opäť neplatil sociálke a tá začala viesť exekúciu predajom nehnuteľností. Robila tak ako tretí záložný veriteľ v poradí na základe zriadeného exekučného záložného práva. Bolo jasné, že veriteľovi z pôžičky 50 000 eur firma dobrovoľne nezaplatí, lebo je na mizine. A že nehnuteľnosti budú predané na dražbe. A že výťažok si rozdelia záložní veritelia podľa poradia. Ešte stále bol veriteľ v pokoji. Vyvolávacia cena 230 000 eur.

Záhadným spôsobom sa však dražba nekonala. Nikde ani zmienka prečo. Bola vyhlásená druhá dražba. Veriteľ čakal na výsledok dražby. Trvalo to už dlho, a tak si jedného dňa klikol na „elvéčko“. A čo nevidí. Nehnuteľnosti vlastní nový majiteľ a všetky záložné práva sú vymazané. Zmysel to nedávalo. Nastala panika a investigatíva na katastri.

A už to zmysel dáva. Ten, kto to spáchal sa poradil s advokátom. Aspoň tak tvrdí. Advokát na margo sťažnosti podanej na advokátsku komoru tvrdí, že on neradil. V každom prípade tomu dopomohlo viacero ľudí. Banka náhle a úplne nezmyselne predala za 1 500 eur svoju zabezpečenú pohľadávku v nominálnej hodnote 1 500 eur plus nejaké úroky cca 300 eur inej osobe, nazvime ju pohľadávková firma. Potenciálny výnos pohľadávkovej firmy z tohto obchodu bol teda približne 300 eur.

Pohľadávková firma sa stala prvým záložným veriteľom v poradí namiesto banky. A začala vykonávať svoje záložné právo priamym predajom, hoci bola vyhlásená dražba exekútorom. Veľmi rýchlo si našla kupujúceho. Mimochodom personálne prepojeného s inou osobou zapletenou do tejto operácie.

Za kúpnu cenu 160 000 eur rýchlo predala nehnuteľnosti. To sa stalo koncom januára 2016. A potom sa nestalo nič.

Keďže bola pohľadávková firma prvý záložný veriteľ v poradí, mala výťažok z predaja distribuovať medzi ďalších záložných veriteľov v poradí. Mala si z výťažku odpočítať svojich 1 500 + 300 eur a vynaložené náklady na predaj. Dosť veľa práce za tristo eur, že. Takže je jasné, že pre tristo eur to nerobila.

Robila to preto, lebo vraj úplnou náhodou mala také šťastie, že začiatkom januára 2016 objavila staré, premlčané a pravdepodobne fiktívne pohľadávky proti dlžníkovi u firmy, ktorá ich ešte v roku 2014 kúpila od firmy zaniknutej zlúčením (no veď kto už dnes nájde jej účtovníctvo). Nominálna hodnota a zároveň kúpna cena pohľadávok bola neuveriteľných 150 000 eur, ktoré dovtedy nikto od dlžníka nevymáhal a neboli ani v účtovníctve dlžníka.

Dlžník neváhal a okamžite tieto pohľadávky uznal. A tak sa pohľadávková firma rozhodla, že si k svojim 1 500 + 300 eurám prilepší o 150 000 eur. Však keď už má peniaze z predaja nehnuteľností na účte, tak si započíta svoju uznanú pohľadávku. Vôbec jej nevadilo, že nebola zabezpečená záložným právom. Ale advokát predsa povedal, že sa to tak môže. Tak to predsa nemôže byť trestný čin.

Smutné na tom celom je, že túto logiku si osvojila aj vyšetrovateľka. Tej to celé pripadalo úplne normálne. Ani po pokyne generálnej prokuratúry, keď vec dostala znovu na stôl, sa jej pohľad na veci nemení. Vôbec ju netrápi, že pohľadávková firma mala postupovať na prospech ostatných záložných veriteľov v poradí a nemala právo si peniaze ponechať, lebo sú určené len na uspokojenie zabezpečených pohľadávok, t.j. takých pre ktoré je zriadené záložné právo. Však pán advokát to tak povedal...

A kto všetko pomohol? Banka? Konateľ dlžníka? Exekútor? Spriatelená zaniknutá firma? Uvidíme.