Ostražitým bývalým poslucháčom „vedeckého komunizmu“ sa hneď vynorí Marxov výrok o „kapitalizme, ktorý si sám kope svoj hrob“. Prevtelil sa snáď Marx do ctihodnej pani senátorky?

Senátorka Warrenová argumentuje, že manažéri veľkých korporácií by sa nemali zameriavať len na dosahovanie ziskov pre akcionárov, ale aj na vytváranie blaha pre svojich zamestnancov a celú spoločnosť. Je takýto názor vôbec správny?

V roku 1970 napísal Milton Friedman pre New York Times slávny článok s názvom „Sociálnou zodpovednosťou podniku je zvýšiť jeho zisk“. Friedman v ňom napísal, že akékoľvek požiadavky na sociálnu zodpovednosť firiem sú pokrytectvom, ktoré „narúša základy slobodnej spoločnosti“. Firma má len jednu zodpovednosť, a to zarábať peniaze jej akcionárom. Friedmanov názor mal veľký ohlas.

V rokoch vlády Ronalda Reagana sa mottom ekonomickej politiky stala privatizácia, liberalizácia a deregulácia. Úloha firmy, ako zdroja ziskov pre akcionárov, sa v extrémnom podaní premietla do filozofie „greed is good“ (chamtivosť je dobrá). Touto úžasnou vetou z filmu Wall Street ohromoval jedinečný Gordon Gekko divákov po celom svete. Aj poslucháčov Vysokej školy ekonomickej v bývalom Československu.

Friedmanov článok správne poukazuje na fakt, že vlády by nemali firmám hovoriť, kde, v čom a ako podnikať. Čo Friedman akosi opomenul, je opačný vzťah. Mali by sa firmy aktívne miešať do politiky, práva a výkonnej moci? Drobný americký živnostník takéto možnosti nemá. Iná je však pozícia obrovských korporácií. Tie sú si síce pred zákonom rovné so spomenutým živnostníkom, ale v praxi sú o niečo rovnejšie.Nejde len o to, akých právnikov a expertov na lobing a súdne spory si môžu kúpiť. Ide aj o priame prepojenie politiky a veľkého biznisu. V správnych a dozorných radách zasadajú senátori i viceprezidenti. Napríklad Al Gore sedel v správnej rade firmy Apple. Po odchode z rady predal polovicu svojich akcií z Apple za 29 miliónov dolárov. 

Nejde len o nejaké uplácanie politikov, ale aj o vplyv takýchto veľkých korporácií na spoločnosť. Facebook napríklad veselo obchodoval s údajmi miliónov používateľov. Veľké energetické firmy si vždy vedeli vymôcť zmäkčenie enviromentálnej legislatívny. Jednoducho podnikali podľa hesla, že jedinou zodpovednosťou firmy je zarábať peniaze akcionárom. Ešte do 70-tych rokov minulého storočia mali veľké americké korporácie filozofiu „zarob a investuj“. Od čias Reagana sa začala uplatňovať filozofia „rozdeľ zisky akcionárom, vykúp vlastné akcie a znovu rozdeľ zisk“.

Vykupovanie vlastných akcií sa v USA stalo významným zdrojom nárastu príjmovej a majetkovej nerovnosti. Koncentrácia bohatstva v rukách stále menšieho počtu ľudí a firiem je v USA zjavným trendom. Ešte v roku 1975 zarobilo 1% najbohatších ľudí 8% všetkých príjmov a vlastnilo 22% všetkého bohatstva. V roku 2015 už zarobilo 1% najbohatších ľudí 18% všetkých príjmov a vlastnilo 37% všetkého bohatstva v USA.

Prílišná koncentrácia bohatstva a moci (čo je to isté) škodí aj samotnému kapitalizmu. Prakticky vo všetkých dôležitých odvetviach ekonomiky vlastní stále menší počet firiem stále väčší podiel trhu. Veľké korporácie si s požehnaním politikov vytvárajú útulné monopoly, vyberajú renty a vehementne potláčajú konkurenciu.

Heslo, že chamtivosť je správna a jedinou zodpovednosťou je zarábanie peňazí, nejde dokopy s demokraciou. V demokracii chodia ľudia raz za štyri roky k volebným urnám. Vidia, že sebecké elity sa starajú hlavne o seba, a tak spájajú voľby s protestom. Výsledkom sú „lídri“ ako D. Trump či talianski populisti.

Čo presne senátorka Warrenová navrhuje?
Veľkým korporáciám s tržbami nad jednu miliardu eur ročne by sa udeľovala osobitná federálna licencia. Uznáva sa fakt, že takéto firmy majú zásadný vplyv na život spoločnosti. Zavádza sa preto pojem „stakeholder“, ktorý do slovenčiny prekladáme ako „zainteresovaná strana“. Veľká korporácia by sa nemala snažiť len o zárobky pre akcionárov, ale o prospech všetkých zainteresovaných, vrátane zamestnancov a spotrebiteľov.

Prospech zainteresovaných by mali zaručiť nasledovné opatrenia:
(1) V dozornej rade by mali byť zastúpení aj zamestnanci, a to 40% podielom. Podobnú povinnosť máme u nás mimochodom už dávno. Ak má podnik aspoň 50 zamestnancov, aspoň jedno miesto v dozornej rade je vyhradené zamestnancom. Náš Obchodný zákonník v tomto smere vychádza z nemeckého práva, kde je účasť zamestnancov na riadení podniku normálna.
(2) Obmedziť motiváciu manažérov, aby sa vyplácali hlavne zo ziskov z akcií a aby odmeny používali na nákupy ďalších akcií. Ak budú manažéri odmeňovaní akciami, nesmú ich predať skôr ako o 5 rokov. V minulosti sa často stávalo, že manažéri umelo nafúkli ceny akcií, predali ich za vysokú cenu a potom z firmy odišli.
(3) Ak bude chcieť veľká korporácia prispievať na politické kampane, príspevok bude musieť odsúhlasiť 75% akcionárov, ako aj 75% členov správnej a dozornej rady (kde budú aj zástupcovia zamestnancov).
(4) Ak bude veľká korporácia „zjavne a opakovane“ vykonávať nezákonné aktivity, federálna vláda jej odníme licenciu.

Návrh zákona o zodpovednom kapitalizme sa môže stať veľkou témou v post-Trumpovej ére. Jeho klady a zápory pre americkú ekonomiku je však treba starostlivo zvážiť. Je faktom, že súčasný trend koncentrácie bohatstva má zhubný vplyv ako na kapitalizmus voľnej súťaže, tak aj na samotnú podstatu liberálnej demokracie. No aj nútené „federálne licencie“ pre veľké spoločnosti môžu byť problematické.

Nové regulácie môžu znížiť konkurencieschopnosť amerických firiem voči zvyšku sveta. Zákon o zodpovednom kapitalizme by nepochybne najviac poškodil najbohatšie 1% spoločností, a to najmä manažérov a vlastníkov, ktorých odmeny sú naviazané na ceny akcií ich podnikov. Táto vrstva pani senátorke rýchlo vysvetlí, aký je vzťah medzi biznisom a politikou.

Ing. Vladimír Baláž, PhD., DrSC
Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript.