sk   en

1 2 3 4 6

O SEVISe

Kapitálový trh a investovanie

Pohľad právnika

Dane

Prognózy

Zaujímavosti

utorok, 11 júl 2017 14:58

Hrdosť v priamom prenose ...

Napísal(a)
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

Prežil som spolu s manželkou a troma dcérami pol roka v USA a po návrate sa ma mnohí pýtajú ako hodnotím pobyt a aká je Amerika. Odpovedám, že nemôžem hodnotiť Ameriku, keďže ja som najviac času trávil na slnečnej Floride. Je to výrazný rozdiel oproti severným štátom ako napríklad Maryland, či New Jersey a nielen kvôli klimatickým podmienkam. Dokonca ešte aj v rámci Floridy som videl výrazné rozdiely.

Keď sme navštívili južnú Floridu, a to oblasť Miami, vládol tam nepríjemný zhon, špina a nervozita. Pre mňa nie moc prívetivé miesto na život. Na rozdiel od oblasti Clearwater-Tampa Bay kde sme žili, a ktorú vnímam ako pekné, pokojné, čisté a bezpečné miesto. Vodiči sú ohľaduplní, voľný prechod cez cestu alebo prednosť pri radení sa do druhého pruhu bola samozrejmosťou a všade bolo cítiť trpezlivosť. Ľudia, ktorých som stretával na prechádzkach, či v parku alebo na chodníku boli zdvorilí, pozdravili a usmievali sa na druhých. Raz ma pobavil chlap s tmavou pleťou a bielymi zubami, ktorý bol vo výkope s lopatou. S pozdravom typicky americkým „how are you“ alebo „how is it going“ sa na mňa usmial a pokračoval vo svojej práci. Aj keď ma domáci upozorňovali, že to nie je úplne úprimné, nevadilo mi to, mal som pocit, že sa aspoň trocha zaujímajú o druhých. Keď to porovnám so súčasným stavom na slovenských dedinách, kde deti pomaly zabúdajú zdraviť starších ľudí, tak aj pretvárka v Amerike je mi bližšia ako úplný nezáujem.

Tesne pred odchodom do Štátov som v rádiu zachytil správu, že v rebríčku najviac hrdých obyvateľov na svoju krajinu sú práve Američania. Vtedy som sa usmial a pochybovačne povedal, že opäť niekto chce byt „prvý“. Na to, aby som uveril, či rebríček bol objektívny, som potreboval stráviť viac času medzi americkými rodinami.

Všetky tri moje dcérky hrajú volejbal a stali sa hráčkami volejbalového klubu ROGUE v Clearwater. Trikrát do týždňa absolvovali tréning a každý tretí víkend sme trávili na viacdňovom turnaji v okolitých mestách. Mal som dostatok príležitostí rozprávať sa s rodičmi. Pri jednom rozhovore na tréningu, presne v deň inaugurácie Donalda Trumpha do funkcie prezidenta, som hlasne zafrflal, že čo je to za „blbý“ nápad opäť mať prázdniny, veď pred pár dňami mali iné školské voľno. Ten pohľad dvoch mamičiek smerom ku mne by som nikomu neprial. „Ako som si mohol dovoliť spochybňovať inauguračný deň?“ Stále som si myslel, že srandujú. No nesrandovali. Vážne mi vysvetlili, ako ich deti pozorne sedeli pri TV a počúvali slová rečníkov, ako ich to zaujíma, aký je tento deň dôležitý pre krajinu a aká je to významná udalosť v americkej histórií. Keď som si to ešte preveroval aj u iných rodičov, či som náhodou nenarazil na „divné“ mamičky, ich postoj vôbec nebol odlišný. Oni to považujú za naozaj dôležité.

Iný príklad vzťahu ku vlastnej krajine som vnímal počas americkej hymny. Pred každým aj mládežníckym turnajom odznela štátna hymna, či už podaná spevákom alebo reprodukovaná, všetci stáli vzpriamení, so vztýčenými hlavami a s pravou rukou na srdci. Nikto sa nepohol. V tejto atmosfére bolo cítiť ozajstnú hrdosť na USA. A to, že všade vidno americké vlajky ani nemá význam zdôrazňovať. Pri tomto som žiadnu pretvárku nevnímal.

To že sú hrdý národ, je aj v tom, ako sa dokážu predať. Ako sú vedení k vnímaniu samého seba. Ako rodičia svoje deti chvália, ako ich v ich aktivitách podporujú. Aj malý úspech človeka je úspech. Hovoria o malom víťazstve ako o veľkej veci. Nezpochybňujú dosiahnuté výsledky. Videl som, ako menej zdatné hráčky v mužstve nastúpili iba na pár minút do zápasu. Nielen rodičia, ale aj samotné dieťa to bralo ako veľkú udalosť. Po zápase im tréner a rodičia vysvetlili, aké sú pre družstvo potrebné. A dieťa to aj takto prijalo a bolo na seba hrdé.

Prečo o tomto píšem?
Žiaľ, počúvam ako ľudia z môjho okolia radi zovšeobecňujú, že vnímajú túto krajinu cez negatívne správy z médií, ako hovoria o hlúpych Američanoch, ktorí si mýlia Slovensko so Slovinskom, ako nevedia nájsť na mape Európu. Ako Slováci, ktorí študujú v Amerike, dosahujú nadpriemerné výsledky v porovnaní s americkými študentami. Zároveň však Slováci jedným dychom povedia o tom, akí sme my ako národ blbí a neschopní a nič poriadne sme vo svete nedokázali. Trápi ma, keď sami o našej krajine vytvárame obraz zaostalej krajiny, aj keď to tak vôbec nie je. Mrzí ma, keď vidím ako sa sami znehodnocujeme a aj na pekné a kvalitne veci, ktoré Slovensko a Slováci vytvorili pozeráme s pohŕdaním.

Nie každý musí so mnou súhlasiť, ale o jednej veci vôbec nepochybujem, a to o budúcnosti Ameriky. Amerika vsádza na deti a mládež cez vzdelanie a šport. Počnúc rodičmi, neskôr školami a univerzitami a v neposlednom rade s podporou štátu budujú prostredie pre budúcu generáciu. V tomto sú Američania jednotní. A americké deti a mládež to vedia. A tu aj podľa mňa začína hrdosť k vlastnej krajine.

Amerika mi vo veľa smeroch otvorila oči. Pozoroval som so záujmom ako dokážu všetko merať. Ako štatistiky používajú takmer všade na porovnávanie, vyhodnocovanie a rozhodovanie. Videl som ako vybudovali systémy riadenia v oblastiach, kde by som to vôbec nečakal a na konci bol dosiahnutý výsledok. Majú proste iný ťah na bránku. Stretol som trénerov a majiteľov klubov. Sú to vážení, dobre platení ľudia a ich práca je veľmi hodnotná. V tomto smere sa máme čo od Američanov učiť...

A tu vidím nielen vzor pre nás ale aj zaujímavú investičnú príležitosť na Slovensku. Roky sa pohybujem v oblasti športu, nielen aktívne športujem, organizujem športové podujatia, ale aj pozerám na šport ako na biznis. Som presvedčený, že o niekoľko rokov bude oblasť športu pre deti a mládež výnosovo zaujímavá. Je to oblasť, ktorú rodičia a starí rodičia z lásky k svojim potomkom ochotne podporia a nebudú šetriť prostriedkami. Takže finančné zdroje existujú.

Každým rokom prichádza na trh práce viac a viac uvedomelých mladých ľudí, športovcov so schopnosťami viesť tímy a riadiť kluby. Nielenže sú dobrí športovci, ale zároveň chápu, aká dôležitá na ceste k úspechu je komunikácia so zverencami a riadenie samotného klubu. Vedia, že dôležitosť kvality personálu je rovnaká ako kvalita prostredia, kde sa šport odohráva. V našom okolí nájdem dostatok schopných mladých, ktorí hľadajú uplatnenie a nechcú byť iba článkom niekde pri páse alebo robiť úradníka v banke. Dôkazom, že to funguje, sú úspešné športové kluby zamerané na deti a mládež takmer v každom menšom meste.

Tu môže prísť námietka. „A kde majú deti športovať? Že by to mala byť oblasť, ktorú musí podporiť štát, samospráva a vybudovať športoviská“ Ale toto počúvame od revolúcie a nič zásadné sa neudialo. A ani sa neudeje. A práve tu vidím investičnú príležitosť. Zakladať športové kluby a popritom stavať súkromné športoviská. Samozrejme ich stavať bez partnera ako je štát alebo samospráva. Aby si majiteľ mohol slobodne definovať podmienky, za akých sa športoviská budú prevádzkovať. Takáto investícia určite náklady na samotný šport predraží a mnoho rodičov na ten šport nebude mať financie. Ale táto nerovnováha už existuje aj dnes a existovať bude. Potreba športovať sa však kvôli tomu nestratí. Iba to donúti majiteľa klubu, aby spravoval svoj majetok profesionálne a riadil klub rovnako ako sa riadi akákoľvek firma. Potom sa úspech dostaví.

Teší ma, že mnoho mojich kamarátov, klientov sa už na túto dráhu dalo. Pozorne ich sledujem a vnímam, že to nie je vôbec ľahké. Ale oni vidia v športe pre mládež zmysel a častokrát aj uplatnenie pre svojich potomkov. Ja sa k nim pridám neskôr, pretože to mám ako nesplnený detský sen. A možno aj na našom športovisku raz bude hrať hymna a budeme pri nej hrdo stáť s dobrým pocitom, že sme vytvorili zmysluplný projekt.

Pavol Prekop
Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript.

Prečítané 789 krát Naposledy zmenené piatok, 14 júl 2017 14:54
Pavol Prekop

predseda predstavenstva, výkonný riaditeľ, manažér obchodnej a poradenskej činnosti, konzultant