Jeden uvedomelý a aktívny poškodený môže byť totiž „problém“ a trestné konanie by mohol svojimi úkonmi značne zdržovať. Preto sa väčšinou vychádza z predpokladu, že vyšetrovateľ a prokurátor odborne a správne odvedú svoju prácu a poškodený sa má starať len o to, aby získal satisfakciu a prípadne aj náhradu škody.
Ono je to krásna teória v právnom systéme, kde vyšetrovacie zložky spolu s prokurátormi robia svoju prácu svedomite. Ale nie v systéme, kde sa „skutok nestal“, hoci sa evidentne stal.
Čo môže robiť poškodený keď sa „skutok nestal“? Povedzme si rovno, že skoro nič. Aj keby niečo urobil a uzurpoval by si v prípravnom konaní viac práv, ako mu podľa zákona patrí, tak by tým paradoxne spôsobil porušenie práva obvineného na obhajobu. Áno, je to tak. Stačí si preštudovať rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vo veci 4 Tdo 38/2011 z 20.09.2011. Jasne v ňom judikoval, že prítomnosťou splnomocnenca poškodeného pri výsluchu svedkov v prípravnom konaní v rozpore s ustanoveniam Tr. poriadku, navyše jeho aktívnym zasahovaním pri vykonávaní týchto dôkazov (rozumejme: kládol svedkom otázky) došlo k závažnému porušeniu práva obvineného na obhajobu a vykonané dôkazy označil ako nezákonné a nepoužiteľné pre rozhodnutie vo veci.
Treba uznať, že Najvyšší súd ani inak rozhodnúť nemohol. Skrátka, slovenské zákony sú napísané tak. Je však namieste zamyslieť sa, či je tento stav správny a či je slovenská spoločnosť dostatočne vyspelá na to, aby sme otázku rovnováhy procesných práv poškodeného a obvineného riešili jasne v prospech obvineného, keď tie orgány, ktoré majú zabezpečovať riadne vyšetrenie podozrení, často nechcú (alebo nemôžu?) pracovať a dobre vedia, že poškodený sa proti tomu nemôže účinne brániť.
Aby sme sa preniesli z teórie do praxe. Stalo sa, že istá firma vykonávala záložné práva k nehnuteľnosti tak, že si pritom prisvojila nemalú čiastku určenú pre ďalších veriteľov v poradí. Trestné oznámenia poškodených však skončili ako sa u nás ľudovo povie „Skutok sa nestal“.
Vyšetrovateľ vyšetril, že všetko bolo v poriadku. Skutok, hoci sa stal, nie je vraj trestným činom a trestné konanie zastavil. Keďže išlo o prípravné konanie, poškodený nebol prizvaný na vyšetrovacie úkony, nemohol sa zúčastniť výsluchov a už vôbec nemohol svedkom klásť otázky. Na záverečné preštudovanie spisu a podanie návrhu na doplnenie dokazovania poškodený nemal právo, lebo vyšetrovateľ trestné konanie zastavil.
K vyšetrovacím schopnostiam vyšetrovateľa mal poškodený veľké výhrady. Čo s tým? Samozrejme podal sťažnosť. Okresný prokurátor odpísal, že nie je dôvodná. Bodka. Ale škoda cca 80 000 eur vznikla a poškodený si bol istý, že keby sa svedkov pýtal on, dozvedel by sa zaujímavé veci. A ešte jedna vec. Je dosť problematické podávať civilnú žalobu vo veci, o ktorej už vyšetrovateľ usúdil, že sa nič nestalo.
Poškodený sa nevzdal a podal na Generálnu prokuratúru SR podnet na zrušenie právoplatného rozhodnutia vydaného v prípravnom konaní, pretože celé konanie považuje za nezákonné. Smola. Generálna prokuratúra SR by možno aj chcela, ale nemohla. Ono totiž, pokiaľ sa prípravné konanie nedostalo do štádia, že by bolo vznesené obvinenie konkrétnej osobe, nie je možné použiť postup podľa § 363 ods. 1 a nasl. Trestného poriadku.
Čo však Generálna prokuratúra SR mohla, to urobila. Posúdila podanie poškodeného podľa obsahu a postúpila ho príslušnej Krajskej prokuratúre. A tá ho vyhodnotila ako žiadosť o preskúmanie zákonnosti v trestnom konaní a dospela k záveru, že vo veci je potrebné začať trestné stíhanie pre zločin sprenevery. Neviem, či k tomu treba dodávať viac. Vec je opäť na začiatku a poškodený môže len čakať, či mu lotéria pridelí lepšieho vyšetrovateľa.
Čo som tým chcela povedať? Ak má niekto záujem na tom, aby bolo trestné konanie vedené zákonne a aby sa vec skutočne vyšetrila, tak je to určite poškodený. Preto vidím ako nespravodlivé odopierať mu najmä v prípravnom konaní takmer všetky procesné práva, pretože v tomto prípade išlo „len“ o peniaze. Ale vyšetrujú sa aj vraždy a znásilnenia.
Záverom by som dodala, že ak má poškodený to šťastie a jeho prípad sa dostane pred súd, teda prokurátor podá obžalobu, procesné postavenie poškodeného sa zlepší. Síce sa tomu súdy bránia, ale podľa nálezu Ústavného súdu SR z 18. júna 2014, sp. zn. II. ÚS 655/2013-48 tzv. limitujúcu definíciu práva poškodeného, resp. jeho splnomocnenca klásť otázky „v rozsahu uplatnených práv“ je potrebné vykladať tak, že poškodený, resp. jeho splnomocnenec je oprávnený klásť otázky vzťahujúce sa na ním uplatnený nárok, teda také, ktoré smerujú k zisteniu skutočností, ktoré sú pre úspešnosť uplatneného nároku nevyhnutné. Uplatnením nároku na náhradu škody v trestnom konaní nemôže byť poškodený obmedzený v práve klásť otázky k zisteniu viny osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, pretože ide o zásadnú otázku pre rozhodnutie o uplatnenom nároku.“
Tak aspoň malá výhra pre tých poškodených, ktorí sa ocitnú v „boji“ s obžalovaným pred súdom a nechcú sa len nemo prizerať ako sa rozhoduje o nich a bez nich.
Mgr. Danica Kozáková, Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript.