Slovenská republika oslávila tohto roku štvrťstoročie existencie. Nie vždy si to chceme priznať, ale je to tak: slovenský príbeh po roku 1993 je príbehom úspechu. Keď sa v roku 1993 delilo Československo, šance Slovenska na samostatnú existenciu sa posudzovali ako nízke. Malá krajina v procese ťažkej ekonomickej transformácie, s upadajúcim priemyslom a autokratickým premiérom nebudila dôveru. Tým viac, že svetová ekonomika a politika nedávajú malým krajinám opravné termíny. Všetko musia spraviť na prvý pokus. O tom sa veľmi trpko presvedčila Ukrajina, ale aj väčšina krajín bývalej Juhoslávie.

Vláda oznámila, že v roku 2019 by sme po prvýkrát v histórii Slovenska mali mať vyrovnaný rozpočet. Všade sa dočítame, že naše verejné financie sa stali udržateľnými. Hurá! Je to predsa super správa. Alebo nie?

V auguste tohto roku senátorka za Demokratickú stranu Elizabeth Warrenová predložila americkému kongresu plán na záchranu kapitalizmu: návrh Zákona o zodpovednom kapitalizme. „Zodpovedný kapitalizmus“ pripomína názov legendárneho predmetu, ktorý sme sa na Vysokej škole ekonomickej učili pred rokom 1989 „vedecký komunizmus“. Prvé slovo bolo v očividnom konflikte s druhým. Senátorka Warrenová však nie je žiadna sociálna reformátorka alebo božeuchovaj, komunistka. Tvrdí, že jej cieľom je zachrániť kapitalizmus. Pred kým? No pred nimi samými.

Prezident Trump bohužiaľ plní svoje predvolebné sľuby voličom z „hrdzavého pásu“ (štátov na severovýchode USA), že Ameriku urobí opäť veľkou. Ako? Vráti do nej pracovné miesta v automobilkách a oceliarňach, ktoré zlikvidovali dovozy ocele, hliníka a lacných áut z Európy a z Číny.

Keď sa v roku 1957 zakladala Európska únia, vznikla najprv ako priestor pre voľný obchod s tovarmi bez cla. Európska zóna voľného obchodu a neskôr aj európska menová únia podporili obrovský rast zahraničného obchodu. A to najmä medzi členskými štátmi únie. Objem exportov vo vnútri EÚ28 narástol z 2335 mld. eur v roku 1999 na 5227 mil. eur v roku 2016 (Graf 1). Stratu počas krízy v roku 2009 sa podarilo dohnať za tri roky. Podiel vnútroeurópskeho obchodu na HDP v EÚ28 stúpol v rokoch 1999-2016 z 25% na 35%.

Slovenské firmy už dva roky nariekajú nad nedostatkom ľudí. Silná generácia narodená po vojne odchádza do dôchodku. Na jej miesto prichádza veľkosťou len polovičná generácia narodená niekedy po roku 1995. Pohľad na počty narodených v rokoch 1995-2017 nás stavia pred jednoznačný fakt. Časy, keď sa dalo na trhu práce vyberať sú preč a už sa nevrátia. Mladá pracovná sila bude čoraz vzácnejšia.

Dátum odchodu Británie z Európskej únie je stanovený a neúprosne sa blíži. Rokovania o brexite stoja. Strany sa nevedia dohodnúť ani na zdanlivo jednoduchých veciach, akými sú napríklad výška doteraz nezaplatených záväzkov Británie voči únii. Únia žiada 60 miliárd eur, Británia ponúka zatiaľ 20 miliárd. Samozrejme, je to veľa peňazí. Britskej vláde sa iste ťažko vysvetľuje občanom, prečo by naďalej mala platiť príspevky do klubu, ktorý opúšťa. Výška odchodného je však len jedným z mnohých záväzkov, ktoré Británia voči únii má. Zďaleka nepôjde o najväčšiu položku britského rozvodu.

Slovensko bolo tri roky v deflácii. Od januára 2014 do novembra 2016. A nielen Slovensko, ale aj veľa iných členov OECD. Centrálne banky mátalo japonské strašidlo. Ceny sa tam prepadajú do mínusu už 25 rokov a ekonomike Japonska to určite neprospelo.

Na Slovensku sa veľa hovorí o tom, že potrebujeme do chudobných okresov dostať diaľnice. S diaľnicami prídu aj zahraniční investori. Vytvoria pracovné miesta, znížia nezamestnanosť a zvýšia príjmy domácností. Problém je, že všetky európske zdroje na stavbu diaľnic sú už vyčerpané. Štát si na výs- tavbu diaľnic môže požičať. Úrokové miery na štátne dlhopisy sú rekordne nízke. Máme však zákon o dlhovej brzde, ktorý nedovoľuje štátu, aby sa príliš zadĺžil. Máme tento zákon zmeniť kvôli historickej šanci lacno si požičať? A oplatí sa takáto investícia?

Škandál s eurofondami na výskum a ino-vácie odhalil doteraz netušené hĺbky korupcie v našej malej krajine. V čase, keď už nízke platy a nízke dane definitívne končia ako hlavná konkurenčná výhoda, peniaze by sme potrebovali vložiť do výskumu a ino-vácií. Lebo to je jediná možná cesta vpred. Namiesto toho sa podstatná časť európskych peňazí dostala do rúk schránkových firiem, ktoré doteraz robili jediný druh výskumu: ako dostať čo najviac peňazí zo štátneho rozpočtu a previezť ich do daňových rajov.