Keď v roku 2000 vznikla Eurozóna, odštartoval sa jeden veľký ekonomický experiment. Ekonomická teória tvrdí, že nemožno mať spoločnú menu bez spoločného ministerstva financií. Spoločná centrálna banka nestačí. Teória mala pravdu. Dnes tušíme, že milým príbuzným budeme posielať peniaze celé roky. Milí príbuzní nielen že si vyhadzovali z kopýtka, ale navyše sa ani nenaučili žiadnemu poriadnemu remeslu. Ich ekonomiky nie sú konkurencieschopné v globálnom svete.

Bude ich preto treba dotovať, a to mnoho rokov. Po čase vraj pomôžu štrukturálne reformy, ktoré premenia Grécko a Portugalsko na Fínsko pri Stredozemnom mori a ukončia obdobie závislosti na podpore. Ale dôjde k tomu? Naša krajina takéto (bolestivé) reformy urobila a profitovala z toho. Ale prečo sú na Slovensku hladové doliny a prečo príjem v Poltári či Sobranciach je omnoho nižší ako v Bratislave, keď reformy platili na celom území štátu rovnako? Metropolitné regióny profitujú z kvalitnej infraštruktúry a ľudských zdrojov. Ekonomická periféria trpí malým záujmom investorov a únikom mladých a vzdelaných ľudí. Na Slovensku Bratislava utiekla zvyšku krajiny. Podobne Nemecko utieklo Grécku a Portugalsku.

Budeme však ochotní dlhodobo a možno aj trvalo dotovať Grécko, Portugalsko či južné Taliansko? Spoločná mena je neudržateľná bez spoločných daní a rozsiahlych transferov vyrovnávajúcich rozdiely medzi krajinami. Raz sa tomu asi nevyhneme. Nesmrteľná česko-slovenská otázka „kto na koho dopláca“ sa nám vrátila v novom kabáte.