• demografická zmena,
• rast ekonomiky a bohatstva domácností
• rozsah a štruktúra služieb poskytovaných verejným verzus súkromným sektorom
• zmeny v štruktúre svetovej ekonomiky a klimatická zmena
• kultúrne a psychologické faktory,

Demografická zmena

Demografická zmena sa často stotožňuje so starnutím populácie, ktoré vyústi do zmeny podielov obyvateľstva v produktívnom a post-produktívnom veku. Že k starnutiu dôjde, to je nepochybné.Demografická zmena sa však prejaví aj v zmene v rodovej a vzdelanostnej štruktúre populácie. Aj tieto faktory budú mať určitý význam pre posun v štruktúre spotreby.

Pozrime sa najprv na základné trendy vo vývoji vekovej skladby slovenskej populácie, V roku 1950 tvorili ľudia vo veku nad 65 rokov len 6,6% slovenskej populácie. Omnoho viac bolo detí a mladých ľudí. Ľudia vo veku do 20 rokov tvorili vtedy 37,7% obyvateľstva. V súčasnosti je pomer „mládeže“ a „stáreže“ 21,8% verzus 12,2%. V slovenskej populácii dnes dominujú ľudia v strednom veku. Výrazné prírastky počtov dôchodcov však možno očakávať už v relatívne krátkej dobe. Už v roku 2020 pôjdu do dôchodku veľmi silné populačné ročníky narodené v 50-tych a 60-tych rokoch. Ľudia do 20 rokov činil okolo roku 1960 až 40% vtedajšej populácie. Anglický výraz „baby boomers“ sa plne vzťahuje aj na Slovákov. V roku 2035 podiel mládeže bude činiť len 18,2%, kým podiel ľudí nad 65 rokov stúpne na 21,1%. Starnutie bude pokračovať veľmi rýchlym tempom a v roku 2050 stúpne podiel seniorov na 28,4%.

Ako vyzerá krajina s rýchle starnúcou populáciou? V tomto smere sa nemusíme uchyľovať len k víziám z krištáľovej gule. Našu budúcnosť si môžeme pozrieť na príklade krajín, ktoré nás vo vývoji predbehli, ekonomicky i demograficky. Napríklad Japonsko má už teraz takú vekovú štruktúru obyvateľstva, akú Slovensko bude mať až v roku 2035.

Väčšina ľudí nežije osamote, ale v domácnosti s inými členmi rodiny. Pre demograficky mladé spoločnosti sú typické veľké domácnosti, s veľkým počtom členov i generácií. Pripomeňme si, že ešte v 60-tych až 80-tych rokoch najmä na vidieku v jednom dome bežne žili až tri generácie. Tri až štyri detí v jednej rodine neboli výnimkou ale pravidlom (dnes je takáto situácia typická len pre rómske obyvateľstvo). Pre demograficky staré populácie je typický model malých domácností s dvoma resp. len jednou generáciou. Napríklad v roku 2009 mala priemerná domácnosť slovenského zamestnanca 3,25 členov, no priemerná domácnosť japonského zamestnanca len 2,79 členov. Iný je pomer v domácnostiach dôchodcov, kde priemerná slovenská domácnosť má 1,72 člena kým japonská 1,83 člena.

Pristavme sa teraz pri rozdieloch vo veľkosti domácností. Tieto rozdiely odrážajú rozdielne fázy vývoja spoločnosti. Slovenská spoločnosť je demograficky mladšia. Slováci majú v priemere viac detí mladších ako 15 rokov a preto aj domácnosti zamestnancov majú viac členov ako japonské. Na druhej strane v Japonsku v rodinách dôchodcov (a) žije vyšší počet dospelých detí a (b) žije menej osamelých vdov ako na Slovensku, kde muži umierajú pomerne skoro. Dá sa však s rozumnou pravdepodobnosťou predpokladať, že aj na Slovensku stúpne počet domácností, kde dospelé deti žijú spolu s rodičmi a taktiež muži sa budú dožívať dlhšieho veku ako doteraz. V tomto smere sa naša spoločnosť bude viac podobať na súčasnú japonskú ako je to teraz.

„Mladí starí“ a „starí starí“

Demografická zmena sa prejaví aj na ochote ľudí míňať svoje peniaze. Napríklad miera úspor v Japonsku klesla z 15% v roku 1990 na 2,4% v roku 2010. Tento trend je pozorovaný aj v iných vyspelých krajinách a je v súlade s teóriou životného cyklu, ktorá hovorí, že miera úspor z hľadiska vekovej štruktúry má tvar zvonu. Mladé domácnosti si naberajú pôžičky, domácnosti v strednom veku začínajú vytvárať úspory na dôchodok a domácnosti dôchodcov dopĺňajú bežné príjmy vyťahovaním úspor. Tento vzor správania si môžeme ilustrovať na príklade Japonska. Japonsko má jednu z demograficky najstarších populácií na svete. Podiel ľudí vo veku 65 rokov a viac dosahuje takmer 23%. Kým Japonci v produktívnom veku šetria o dušu, dôchodcovia veselo míňajú. Vo vyspelých krajinách majú jednotlivé vekové skupiny rozdielne typy správania s ohľadom na spotrebu a úspory:

• Veková skupina 49-64 rokov sa pripravuje na dôchodok a charakteristickým rysom ekonomického správania je vytváranie úspor. Z hľadiska tvorby cien sa vysoký podiel populácie v tejto vekovej skupine prejavuje deflačnými tlakmi, t.j. spomalením rastu cien v dôsledku zníženej spotreby a zvýšených úspor.
• Veková skupina 65-74 rokov charakterizuje tzv. mladých dôchodcov, ktorí sú v relatívne dobrom zdravotnom stave a vedú aktívny život. Mladí dôchodcovia doháňajú zameškané, radi cestujú a navštevujú kultúrne podujatia. Spotreba v tejto vekovej skupine je blízka spotrebe vo vekovej skupine 45-64 rokov, ale tvorba úspor je buď nízka, resp. negatívna, t.j. dochádza k čerpanie úspor v prospech spotreby. Táto veková skupina prispieva k vytváraniu inflačných tlakov v ekonomike.
• Veková skupina 75+ rokov charakterizuje tzv. starých dôchodcov, ktorí prechádzajú k menej aktívnemu spôsobu života. Obmedzujú sa najmä výdavky rekreáciu, kultúru, dopravu a odievanie. Stúpajú len výdavky na zdravotnú a sociálnu starostlivosť. Táto veková skupina vo všeobecnosti prispieva k vytváraniu deflačných tlakov, s výnimkou cien v zdravotníctve a sociálnej starostlivosti. Obmedzovanie výdavkov v tejto vekovej skupine je podmienené aj klesajúcim objemom úspor. Starí dôchodcovia si uvedomujú, že môžu prežiť svoje úspory jednak v dôsledku predlžujúceho sa ľudského veku a jednak v dôsledku nízkeho zhodnotenia úspor (ktoré sú v tejto vekovej skupine uložené v konzervatívnych finančných produktoch).

Podiel jednotlivých vekových skupín v celkovej populácii nám teda napovedá niečo o tom, ako sa bude vyvíjať celková cenová hladina, a tiež ceny za jednotlivé tovary a služby. Taktiež nesmieme zabúdať na fakt, že vďaka úspechom medicíny a zmene v životnom štýle sa predlžuje celková dĺžka dožitia a takisto sa predlžuje aj etapa aktívneho života. Ak dnes za „mladých dôchodcov“ považujeme vekovú skupinu 65-74 rokov, v budúcnosti to môže byť 65-79 rokov.

Rast ekonomiky a bohatstva domácností

V konečnom dôsledku je bohatstvo domácností určujúcim faktorom spotreby. Čím viac niekto zarobí, tým viac môže minúť. Ako sa líši príjem a spotreba v bohatých a chudobných krajinách? Priemerná hrubá mzda sa v Japonsku pohybuje na úrovni 3000 eur a teda asi štvornásobne prevyšuje mzdu na Slovensku. Rozdiely v reálnych príjmoch pripadajúcich na jednu domácnosť sú však podstatne menšie (Tabuľka). Čisté príjmy domácností (po odrátaní daní a poistného)a po zohľadnení cenových rozdielov sú v Japonsku vyššie cca o polovicu v prípade zamestnancov a len o jednu desatinu v prípade dôchodcov. Za relatívne malý rozdiel zodpovedajú dva faktory.

• Prvým faktorom je cenová hladina, ktorá je v Japonsku podstatne vyššia ako u nás. Výpočet v Tabuľke zahŕňa úpravu príjmov v Japonsku o paritu kúpnej sily. Priemerné ceny tovarov a služieb boli v Japonsku o roku 2009 cca o 72% vyššie ako na Slovensku.
• Druhým faktorom je veľkosť domácností, počet pracujúcich a štruktúra príjmov zo zamestnania a sociálnych príjmov. V priemernej slovenskej domácnosti zamestnancov z 3,25 členov pracuje 1,83, v priemernej japonskej z 2,79 členov pracuje 1,42. V domácnosti slovenských dôchodcov žije v priemere 1,72 členov a pracuje 0,21. V japonskej domácnosti dôchodcov žije 1,83 člena a pracuje 0,22.

Tabuľka: Príjmy a výdavky na jednu domácnosť a rok v eurách a parite kúpnej sily

Zdroj: Štatistický úrad Slovenskej republiky (2010): Príjmy, výdavky a spotreba súkromných domácností SR v roku 2009 a The Statistics Bureau and the Director-General for Policy Planning of Japan (2011): Family Income and Expenditure Survey a vlastné výpočty autora.

Slováci sú síce chudobnejším národnom ako Japonci, ale v ich prospech hovorí nielen nižšia cenová hladina, ale aj relatívna mladosť a teda vyšší počet ekonomicky aktívnych ľudí. Rozdielny počet členov v domácnosti (najmä tých, čo zarábajú) sa v konečnom dôsledku podpisuje na znižovaní rozdielov v celkových príjmoch domácností medzi Slovenskom a Japonskom.

V štruktúre spotreby platí tzv. Engelov zákon: čím má niekto viac peňazí, tým menší podiel výdavkov dáva na nevyhnutné životné potreby ako potraviny a bývanie a tým viac dáva na veci ako sú zdravie, rekreácia, kultúra, peňažné dary na charitu a pod. Jasne vidíme, že zamestnanci majú vyšší príjem ako dôchodcovia a teda v ich spotrebe majú relatívne menší význam potraviny, bývanie a energie. To platí pre Slovákov i Japoncov. Na druhej strane sú Japonci predsa len bohatší ako Slováci a preto priemerný japonský zamestnanec alebo dôchodca minie na potraviny a bývanie absolútne ako jeho slovenský kolega. Neprekvapuje, že dôchodcovia vydávajú relatívne viac peňazí za zdravie ako mladší ľudia. Skôr prekvapuje, že rozdiel medzi oboma krajinami je relatívne malý. Slovensko i Japonsko však uplatňujú podobný systém verejného zdravotníctva, kde väčšina výkonov je hradená z nemocenského poistenia. Špecifickou položkou je doprava, vrátane dopravy vlastným automobilom. Väčšina výdavkov na dopravu súvisí so zamestnaním. Po odchode do dôchodku nutnosť používania vlastného auta klesá.

Najväčšie rozdiely v štruktúre spotreby vidíme v dvoch kategóriách. Prvou sú výdavky za hotely, reštaurácie a kaviarne, druhou tzv. rozličné tovary a služby. Hotely, kaviarne a reštaurácie sú typickým „cukríkom“, ktorý si doprajú obyvatelia krajín s vyšším príjmom. Svoju úlohu hrá aj kultúrna zmena. Pred rokom 1989 bola návšteva reštaurácie pomerne vzácnou udalosťou v živote slovenskej rodiny. Varilo sa doma, keď si ženy prišli odkrútiť druhú zmenu. Dnes si Slováci navykli chodiť do reštaurácií a kaviarní nielen na obedové menu, ale aj na bežné posedenie s rodinou a priateľmi. Ďalším krokom bude využívanie hotelov a penziónov na víkendové pobyty a dovolenky. Prázdniny u babky a/alebo víkendy na chalupe sa síce nestratia, ale ich význam mierne klesne.

Najväčšie rozdiely však vidíme v kategórii „rozličné tovary a služby“, ktorá tvorí 7,7% spotreby u slovenských zamestnancov a 5,8% spotreby u slovenských dôchodcov. V Japonsku však rozličné tovary a služby činia 21,6% resp. 24,2% a sú ďalekou najvýznamnejšou časťou spotreby japonského obyvateľstva. Čo sa pod touto kategóriou skrýva? Pokiaľ ide o tovary, jedná sa najmä o hodinky, šperky, okuliare, kočíky, dáždniky a iné veci osobnej spotreby. Zaujímavejšou je skôr kategória služby, ktorá zahŕňa všetko možné, od služieb holičov, cez životné a neživotné poistky a finančné služby až po služby právnikov a prostitútok. Významnú úlohu v tejto kategórii však majú aj služby domovov dôchodcov, domovov opatrovateľskej služby, rehabilitačných centier a iných služieb pre seniorov. Posledne spomenuté služby tvoria v spotrebe japonských dôchodcov čoraz väčšiu časť. Veľmi pravdepodobne bude význam kategórie „ostatné tovary a služby“ narastať aj v spotrebe Slovákov, najmä čo sa týka služieb seniorom.

Ako sa na spotrebe prejaví zmena vo veľkosti domácností? Menšie domácnosti = viac domácností. Počet obyvateľov bude na Slovensku v roku 2035 len asi o 150 tisíc menší ako dnes. Počet domácností však môže byť paradoxne vyšší. Ak by slovenské domácnosti mali mať o 25 rokov taký počet členov ako dnes japonské, potom by celkový počet domácností na Slovensku stúpol cca o 10%. Každá domácnosť má určité fixné náklady na predmety dlhodobej spotreby, ako sú napríklad televízor, chladnička, šporák a pod. Dá sa teda predpokladať, že dopyt po takýchto predmetoch nepoklesne, ale skôr stúpne aj v čase, keď celkový počet populácie bude klesať. Menej istá je situácia v prípade automobilov. Slovensko má v súčasnosti na jedného obyvateľa podstatne menej automobilov ako krajiny západnej Európy. V najbližších 10-15 rokoch bude počet automobilov takmer určite rásť. Potom sa však situácia môže obrátiť. Rastúci podiel obyvateľstva nad 65 rokov môže dopyt po automobiloch obmedziť.

Rozsah a štruktúra služieb poskytovaných verejným verzus súkromným sektorom

Európa i vyspelá Ázia uplatňuje model verejných sociálnych a zdravotných služieb, ktorý zaviedol v 19. storočí nemecký kancelár Bismarck. V rámci tohto modelu odvádzajú obyvatelia povinné príspevky na zdravotné, dôchodkové a sociálne poistenie a štát im za to garantuje určitý minimálny rozsah služieb. Kto chce nadštandard, pripláca si v súkromnom poistení. Nie je treba hovoriť o tom, že Bismarckov model je čoraz menej udržateľný a štát v budúcnosti dokáže zabezpečiť menej služieb ako dnes. Aký pomer však bude medzi verejnými a súkromnými službami, to závisí od zmien v regulácii dôchodkového systému (posunutie veku odchodu do dôchodku, zmeny vzorca na výpočet dôchodkov a pod.), zdravotníctva (základné výkony verzus platené výkony), a sociálnych služieb (štátne verzus súkromné domovy dôchodcov a pod.).

Konkrétne zmeny v parametroch verejného systému služieb je veľmi ťažké predvídať. Je však jasné, že úloha verejného sektora bude čoraz viac klesať a do popredia sa dostanú platené služby poskytované súkromným sektorom. Tento trend je dobre vidieť aj na štruktúre spotreby v domácnostiach japonských dôchodcov, kde sa pod kategóriou „rôzne tovary a služby“ skrýva veľký objem platieb súkromným opatrovateľským a zdravotným službám.

Zmeny v štruktúre svetovej ekonomiky a klimatická zmena

Svetová ekonomika je globalizovaná. Žiadna krajina dnes nie je ekonomickým ostrovom, ktorý si sám všetko vyrobí a spotrebuje. Dovážame ruskú ropu, ukrajinskú železnú rudu, americký softvér či nemecké lieky. Na Slovensku vyrobené kórejské a francúzske autá zas kupuje celá západná Európa. Štruktúra spotreby závisí aj od toho, ako sú vo svetovej ekonomike nastavené ceny jednotlivých položiek tovarov a služieb. Zoberme si napríklad spotrebu potravín a energií. V oboch položkách sme do veľkej miery závislí od dovozu. Pokiaľ ceny potravín a energií značne stúpnu, nejakým spôsobom sa to prejaví aj na štruktúre spotreby obyvateľstva. Ak cena elektriny stúpne na dvojnásobok, nemusí sa to v rovnakej miere odraziť aj na nákladoch na energiu, pretože obyvateľstvo začne vyhľadávať energeticky úspornejšie produkty. Nejaký nárast v účtoch za energie však určite bude.

Ktoré položky spotreby sú najviac zraniteľné z pohľadu štrukturálnych zmien vo svetovej ekonomike? Suroviny, energie a potraviny. Svetová populácia nielen rastie, aj mení štruktúru spotreby. Tento trend je markantný najmä vo veľkých krajinách ako sú Čína, India, Brazília, Indonézia či Pakistan. Napríklad na výrobu jedného kilogramu mäsa treba cca 10 kilo obilnín. Zmena stravovacích návykov môže prudko zmeniť dopyt a teda aj cenu základnej potraviny ako je obilie. Podobné konštatovania platia ale aj pre kovy, ropu a iné suroviny. Ak sa miery automobilizácie v Číne a Indii priblíži miere v USA, dopyt po surovinách prudko vzrastie. Pokles významu potravín a energií v štruktúre spotrebného koša (Engelov zákon) bol donedávna všeobecne prijímaným faktom. V budúcnosti platnosť Engelovho zákona nemusí byť úplne samozrejmá.

Do debaty o štruktúre spotreby môže zasiahnuť aj klimatická zmena. Na jednej strane nám asi pomôže znížiť účty za teplo. Na strane druhej sa však zmena klímy môže podpísať na cene potravín. Niektoré tradičné oblasti výroby potravín v južnej Európe a USA môžu pociťovať veľký nedostatok vody, čo sa nejakým spôsobom premietne aj do cien potravín.

Kultúrne a psychologické faktory

Rozsah a štruktúra spotreby nie sú len záležitosťou ekonomickou, ale aj kultúrnou a psychologickou. Pre mladé populácie, ktoré sa ešte len štverajú na rebríčku bohatstva, je typická vysoká miera úspor. Chudobní ľudia vedia, aké je to nemať peniaze. Budúcnosť je neistá a treba sa na ňu pripraviť v podobe vytvárania finančných rezerv. Ďalším faktorom „úsporného správania“ u chudobnejšej populácie je snaha podporiť vlastné deti kúpu bytu, zaplatením vzdelania či zanechaním dedičstva. Bohaté populácie žijúce v stabilnom ekonomickom prostredí rozmýšľajú inak. Cieľom už nie je „vytváranie dynastie“ a produkovanie úspor na starobu. Cieľom je užiť si vytvorené bohatstvo, kým príde staroba a smrť. Bohaté populácie veria, že ich deti sa v stabilnej ekonomike dokážu postarať o seba aj samé. O starých ľudí sa zas postarajú fungujúce sociálne inštitúcie. Nie náhodou majú najvyššiu mieru úspor národy s nízkou úrovňou príjmu a nekvalitnými verejnými službami (napríklad Slovensko alebo Čína), kým USA a západná Európa šetria omnoho menej.

Unikátne svedectve o zmene kultúrnych a psychologických postojov v závislosti od nárastu bohatstva poskytuje prieskum úradu vlády Japonska, ktorý sa vykonáva už 40 rokov. Začiatkom 70-tych rokov minulého storočia 55% Japoncov súhlasilo s výrokom, že „šetrenie je cnosť a na budúcnosť sa treba pripraviť sporením a investovaním“. S opačný výrokom, že „radšej si treba užiť súčasný život“ súhlasilo vtedy len 28% Japoncov. Dnes sú pomery dvoch protikladných životných postojov presne opačné. Japonci si chcú užiť život, kým sa dá a tak šetria menej ako kedysi.

Na Slovensku nemáme k dispozícii prieskum postojov obyvateľstva k vlastnej budúcnosti. Z čiastkových výskumov sa zdá, že Slováci sú skôr pesimisti ako optimisti. Napríklad pri jednom prieskume na otázku o subjektívne vnímanie dostatočnosti príjmu len 20,8% domácnosti odpovedalo, že „príjem stačí na všetko, ešte aj usporíme“. Omnoho viac Slovákov tvrdilo, že môžu nakupovať len najlacnejšie tovary, resp. že neusporia nič. Ak sa pozrieme na názory domácností na ich ekonomickú situáciu v nasledujúcich 12 mesiacoch (ktoré zisťuje Eurostat v celej EÚ) vidíme, že Slováci vo väčšine prípadov vyjadrovali negatívnejšie očakávania, ako bol európsky priemer (s výnimkou obdobia konjuktúry 2006-2008). Uhundranosť Slovákom nikdy nechýbala. Je síce pravda, že zarábajú menej ako Nemci alebo Francúzi, ale rastúci počet hypermarketov a nákupných centier nesvedčí pre názor, že sa na Slovensku všetko vyvíja len k horšiemu.

Na veľkosti a štruktúre spotreby sa podpíše aj rast podielu obyvateľstva s vysokoškolským vzdelaním.V súčasnosti má vysokoškolské vzdelanie len cca 6% dôchodcov, no na vysokých školách študuje takmer polovica mladých ľudí. Keď súčasná mladá generácia pôjde na dôchodok, bude mať nielen vyššie príjmy, ale aj iné záujmy a nároky na kvalitu života ako dnešní dôchodcovia.

 Budú seniori šetriť alebo míňať?

Ak sa vrátime k Tabuľke a pozrieme si príjmy, výdavky a úspory domácnosti na Slovensku a v Japonsku, uvidíme ešte jeden markantný rozdiel. Slováci vo všeobecnosti šetria, a dôchodcovia viac ako zamestnanci. Domácnosti slovenských dôchodcov majú vysokú mieru úspor, 15,7% v roku 2009. To je viac ako miera úspor v priemernej domácnosti v tom istom roku, 12,5% a v domácnostiach zamestnancov (13,1%). V Japonsku však existuje rozdiel medzi zamestnancami a dôchodcami. Japonské domácnosti zamestnancov šetria viac ako naše a usporia z disponibilného príjmu 26,1%. Úplne inak vyzerá situácia v domácnostiach japonských dôchodcov. Tie minú o 33,2% viac ako je ich príjem. Rozdiel pochádza z úspor.

Ktorý vzor správania domácností zamestnancov a dôchodcov je pre vyspelé krajiny typický? Vo väčšine vyspelých krajín majú domácnosti dôchodcov nízku, resp. dokonca negatívnu mieru úspor (ako napríklad v Japonsku). Prečo sa Slováci správajú inak? Rozpor sa dá vysvetliť najmä týmito skutočnosťami.

• Slovenské domácnosti majú všeobecne nízku úroveň príjmov. Domácnosti s vysokými príjmami usporia viac. Domácností s príjmom na úrovni štátov EÚ15 resp. vyspelých členov OECD je však na Slovensku veľmi málo. Preto aj slovenskí zamestnanci ušetria menej ako japonskí.
• Ako sme už videli, Slováci nie sú rodení optimisti. U slovenských domácnosti je vysoký podiel pesimistických očakávaní do budúcnosti. Vysoká nezamestnanosť núti slovenské domácnosti vytvárať rezervy na horšie časy. Slovensko má jednu z najvyšších mier nezamestnanosti EÚ. Mnoho slovenských dôchodcov má však riadne zamestnanie alebo si privyrába na dohodu.

Slovenskí dôchodcovia nezažili taký boom prosperity ako dôchodcovia v západnej Európe alebo v Japonsku. Väčšinu života strávili v skromných životných podmienkach a zažili aj niekoľko období politických a ekonomických zlomov (1968, 1989). K budúcnosti sa preto stavajú rezervovanejšie ako ich japonskí kolegovia. Budúca generácia slovenských dôchodcov, ktorá zažila ekonomický boom po roku 2000, však môže mať k budúcnosti optimistickejší postoj.

Čo môžeme povedať na záver o striebornej ekonomike? Veľa vecí môže vyzerať o 20 rokov úplne inak ako si ich predstavujeme dnes. Niektoré fakty však nepustia. Napríklad, že Slovensko zostarne. Pokiaľ starnutie našej populácie bude prebiehať v podobných podmienkach ako vo vyspelých krajinách (t.j. súčasne so zvyšovaním životnej úrovne), môžeme očakávať, že aj vzory spotreby a úspor sa u nás budú vyvíjať v mnohých ohľadoch tak ako v západnej Európe či Japonsku:

• Slováci budú nielen starší, ale budú aj žiť v menších domácnostiach.
• Bude sa asi menej šetriť a viac míňať.
• Štruktúra výdavkov sa posunie od spotreby potravín a energií k službám, najmä takým ako sú zábava, cestovanie, rekreácia a služby pre seniorov.
• Viac zaplatíme za lieky a opatrovateľské služby, menej za alkohol, tabak a osobné automobily.
• Význam finančných služieb narastie, ale zmení sa ich štruktúra. Miesto hypoték a spotrebných úverov narastie dopyt po anuitách a životných poistkách.