Stabilná mena stojí na dvoch nohách. Jednou je centrálna banka, druhou spoločná rozpočtová politika. Prečo mohlo euro doteraz fungovať aj bez spoločného ministerstva financií? Len vďaka ojedinele dlhej a silnej konjuktúre v rokoch 2000 až 2007. Keď sa obdobie pekného počasia skončilo, členské štáty zrazu zistili, že aj malé Grécko dokázalo zatriasť základmi meny spoločnej pre 320 miliónov obyvateľov. Samozrejme, že zriadenie centrálnej fiškálnej autority v Bruseli by znamenalo, že by sa tam rozhodovalo aj o slovenských daniach, dôchodkoch či platoch v našom zdravotníctve. Ak má však euro fungovať ako spoľahlivá mena, inak to nepôjde. Názory, že štáty budú hospodáriť bez deficitov len na základe slušných upozornení z Bruselu, sú naivné. Bez vymožiteľnosti niet práva. Pre mnohých je to však tuhý tabak. Budeme si musieť premyslieť, čo je pre nás výhodnejšie. Silná spoločná mena bez daňovej a výdavkovej samostatnosti, alebo samostatnosť bez spoločnej meny. Aj manželia si málokedy navzájom tolerujú „bočáky“ a prečerpanie účtu.

Ak má Eurozóna fungovať, bude musieť trestať porušovanie pravidiel rozpočtovej politiky nie karhaním, ale vylúčením. Okrem vylúčenia však musí existovať aj nejaký mechanizmus „civilizovaného rozvodu“, t.j. dobrovoľného vystúpenia z menového zväzku. Za nedodržaním pravidiel nemusí byť len falšovanie štatistík, ale aj jednoduchá neschopnosť plniť si „manželské povinnosti“. Pre ekonomiky s nízkym stupňom konkurenčnej schopnosti (Portugalsko, Grécko, Španielsko, Taliansko, Slovensko) sa euro čoraz viac stáva problémom. Pokiaľ sa nám nepodarí vytvoriť ekonomiku založenú na inováciách, euro sa nám stane rovnakou príťažou ako Grékom a Portugalcom. Máme o čom rozmýšľať.

Ing. Vladimír Baláž, PhD., DrSc.
Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript.