Veta, ktorú v rôznej podobe počúvam za posledné roky často, či sa to týka nových projektov alebo rozširovania výroby v zabehnutých spoločnostiach. Je to stav, s ktorým sa musia majitelia a manažéri nutne vyrovnať, pokiaľ chcú svoje plány naplniť. Dajú sa vôbec zohnať schopní ľudia, keď sme zásobení informáciami, aké je zložité niekoho vôbec nájsť? Moja úvaha je skôr o menších firmách, nie o korporáciach ako Amazon, či Jaguár prípadne iných veľkých spoločnostiach. Zaujímavé na tom je, že riešenie vždy existuje a je len na osobe ako silno verí svojmu zámeru a čo všetko je ochotná tomu obetovať.

Keby som mal charakterizovať túto etapu života niekoľkými slovami, tak by to bolo „úspešné a veľmi zaujímavé obdobie pri neustálom zvládaní zmien“. S veľkým rozhodnutím odvážneho a netušiaceho tvora som na konci roka 1992 prijal ponuku od vtedajšieho zástupcu novovznikajúcej Severoslovenskej investičnej spoločnosti (odtiaľ skratka SEVIS) Ľuboša Valacha začať pracovať v oblasti „nejakej rozbehnutej kupónovej privatizácie“. Vymenil som lopatu, kelňu, fúrik a dobre platený život na stavbách a výškových prácach po Slovensku za niečo neurčité a úplne neznáme.

Prežil som spolu s manželkou a troma dcérami pol roka v USA a po návrate sa ma mnohí pýtajú ako hodnotím pobyt a aká je Amerika. Odpovedám, že nemôžem hodnotiť Ameriku, keďže ja som najviac času trávil na slnečnej Floride. Je to výrazný rozdiel oproti severným štátom ako napríklad Maryland, či New Jersey a nielen kvôli klimatickým podmienkam. Dokonca ešte aj v rámci Floridy som videl výrazné rozdiely.

V posledných mesiacoch som bol účastníkom niekoľkých odborných diskusií na tému zachovania rodinného majetku a súčasne vytvorenia vhodných podmienok pre jeho ďalšie zveľaďovanie. Aký vplyv bude mať rodinný majetok na členov rodiny a nastupujúce generácie?

Moje blízke okolie ma pozná, že slovné spojenie „nedá sa“ ma štartuje k vyššiemu výkonu. Teší ma dokazovať, že sa to dá a ženie ma to ešte viac dopredu. V dnešnej situácii sa už na slovenský kapitálový a finančný trh nepozerám, či sa dá, ale či chcem. A ja viem, že už nechcem.

Pred niekoľkými týždňami som na konferencii v Žiline dostal z publika zaujímavo položenú otázku: „Do čoho najneradšej investujete?“ Nie najradšej ale najneradšej. Dosť dlhú dobu som bol ticho a hľadal na takto položenú otázku odpoveď. Vtedy spoluvystupujúci už moje mlčanie nevydržal a odpovedal s humorom za mňa vetou: „To ticho hovorí za všetko“. Otázka ma mierne zaskočila a za celý ten čas ticha som rozmýšlal do čoho konkrétneho, alebo do akých oblastí sme za uplynulých dvadsať rokov investovali a čo z toho bolo najmenej príjemné. V tej situácii som nakoniec musel už niečo povedať, a tak som dal dotyčnému nie príliš konkrétnu odpoveď: „Investuj do toho, čomu rozumieš“. Myslím si, že čakal odpoveď, čoho sa vyvarovať, prípadne kam konkrétne investuje v súčasnosti SEVIS.

Neteší ma vyjadrovať sa k veciam, ktoré sa zmeniť nedajú, kde sa ťažko hľadá východisko a negatívny názor len zbytočne dramatizuje stav. No v prípade slovenského kapitálového trhu, ktorého som súčasťou už viac ako 20 rokov, sa vyjadriť potrebujem. Vyrástli sme na kupónovej privatizácii, na investičných fondoch, na rozdielnej znalosti a schopnosti účastníkov nakladať so svojimi akciami. V súčasnosti „kupónka" už vôbec nie je aktuálna a všetky investičné fondy zanikli alebo sa v minulosti zmenili na akciové spoločnosti, resp. podielové fondy.

Začiatkom roka býva dobrým zvykom rozoberať plán činnosti pre nové obdobie a hodnotiť dosiahnuté výsledky za predchádzajúce obdobie. V tomto prípade to opäť robím s radosťou, pretože minulý rok sme hospodárili  veľmi dobre, a to so ziskom vo výške 480 tis. €. Spokojnosť s plnením plánu nespočívala iba v  zisku, ale aj v dosiahnutí ďalších sledovaných ukazovateľov. Bilančná hodnota  aktív  narástla o 19,5 %, čo znamená, že celkový objem majetku, ktorý spravuje skupina SEVIS, stúpol k 1.1.2014 na 19,8 mil. €. Počas roka 2013 sme získali prostredníctvom SEVIS dlhopisov a pôžičiek nové finančné prostriedky vo výške 2,7 mil. € a klientom sme poskytli na krátkodobé preklenutie nedostatku likvidity pôžičky v objeme 7,4 mil. €.

Na stretnutiach dostávam zvyčajnú otázku: „Ako ide biznis?“. V poslednej dobe je moja odpoveď na túto otázku: „že dobre“. Dobre je však za „3“. Prečo to však nemôže byť „výborne“? Môj dôvod nespokojnosti so situáciou súvisí predovšetkým s mierou rozpracovanosti obchodných prípadov a projektov. Čo sa to deje, že väčšina projektov, ktoré posudzujeme a do ktorých uvažujeme vstúpiť si opakovane a neplánovane vyžaduje predlžovať pôvodne predpokladaný čas príprav? Zatiaľ som nepostrehol, a to ma teší, že by sa k nám zo stredomoria šírilo grécke „siga siga“ - pomaly, prípadne španielske „el maňana es el dia“ - aj zajtra je deň.

EVIS už niekoľko rokov zameriava svoju pozornosť na vyhľadávanie, rozvoj a financovanie projektov z oblasti materiálového a energetického zhodnotenia odpadov.

Túto oblasť považujeme stále za perspektívnu. Nie preto, že je to trendová záležitosť a mnoho záujmových skupín prezentuje záujem vstúpiť do tohto segmentu. Ani preto, že z aktuálne nastaveného systému podpory financovania tejto oblasti ešte stále existuje možnosť čerpať peniaze aj prostredníctvom ekonomicky nezmyselných a pochybných projektov. Perspektívu vidíme v postupne sa meniacom pohľade na segment komunálnych odpadov, ktoré ako potenciálna surovina vždy vznikať budú a súčasne v reálnej možnosti energeticky a materiálovo zhodnotiť tento komunálny odpad.