Keď hovoríme o spomalení čínskej ekonomiky, treba si najprv povedať, o akom spomalení vlastne hovoríme. V minulosti (od 70-tych rokov minulého storočia) rástla čínska ekonomika raketovým tempom. Priemerné tempo rastu hrubého domáceho produktu dosahovalo 12-15% ročne, a boli aj roky, keď sa priblížilo k 20 percentám. Takéto tempá nedosahuje žiadna vyspelá ekonomika. Slovensko, ktoré je niekde na polceste z klubu menej rozvinutých krajín do klubu vyspelých, rástlo najrýchlejšie v roku 2008. Vtedy dosiahol rast nášho HDP 10,8%. Za rok 2015 narástol slovenský HDP o 3,6% a my sa právom tešíme z vysokého rastu.

Čo je teda na Číne také neobyčajné, a prečo čínska ekonomika rástla tak rýchlo? A prečo všetkých znepokojuje, že čínska ekonomika môže tohto roku narásť len o 5 či 7%? Bol vysoký čínsky rast normálny a udržateľný?

Ekonomická veda pozná tri zdroje rastu:
1) zapojenie dodatočných pracovných síl,
2) investovanie do dodatočného fix. kapitálu,
3 )využívanie nových technológií.

Za všetkým hľadaj industrializáciu
Prvý faktor hovorí jednoducho o tom, že viac ľudí viac vyrobí a spotrebuje. Preto je napríklad celkový hrubý domáci produkt Indie väčší ako ten slovenský, aj keď v prepočte na jedného obyvateľa je Slovensko omnoho bohatšou krajinou ako India. Čína je najľudnatejšou krajinou sveta a na jej pracovný trh vstúpilo v rokoch 1970-2010 stovky miliónov nových pracovných síl.

Druhý faktor je o industrializácii a najmä o investíciách do priemyslu. Počet ekonomicky aktívnych obyvateľov Číny sa odhaduje na 794 miliónov, z toho je však až 420 miliónov zamestnaných v poľnohospodárstve, kde je produktivita práce veľmi nízka. Za posledných 30 rokov sa podiel čínskej populácie zamestnanej v poľnohospodárstve znížil zo 70% na 45%. To sa okamžite odrazilo v rýchlom raste produktivity práce a tým aj celkového HDP.

Najvyššie tempá ekonomického rastu dosahuje krajina v čase industrializácie, keď prevádza veľké masy roľníkov do priemyslu. Aj v relatívne jednoduchom priemysle je produktivita práce niekoľko krát vyššia ako v poľnohospodárstve. Industrializácia sa obyčajne prekrýva aj s populačným boomom, keď je pôrodnosť ešte vysoká, no úmrtnosť prudko klesá. Mladá populácia potrebuje niekde bývať, vybaviť si domácnosť spotrebičmi, či si kúpiť auto. Rýchlo rastúci domáci trh je pre ekonomiku požehnaním. Vďaka industrializácii a populačnej expanzii prudko rástla britská ekonomika v 19. storočí, americká začiatkom 20. storočia, či slovenská medzi rokmi 1950-1970. Rast je veľmi vysoký aj preto, lebo sa ráta z nízkeho základu. Mladý stromček sa zväčší na dvojnásobok aj počas jedného roka. Veľký dub už rastie pomaly. Hlavná vlna industrializácie prebehla v Číne v 80-tych a 90-tych rokoch 20. storočia. No podiel fixných investícií na čínskom HDP je stále neobyčajne vysoký. Podľa údajov Svetovej banky v roku 2013 činil 48%. Vyspelé ekonomiky majú tento podiel zhruba polovičný. Napríklad Slovensko 21% a USA len 19%. Takýto vysoký podiel investícií je však až nezdravý, pretože obmedzuje spotrebu obyvateľstva, ktoré sa na investície skladá svojimi úsporami v bankách.

V čom je budúcnosť
Tretí faktor hovorí o vplyve inovácií, výskumu a nových technológií na ekonomický rast. Takmer všetko sa raz vyčerpá – zdroje pracovných síl, aj možnosti investovať do priemyslu. Jediné, čo sa nevyčerpá, sú nové myšlienky ako robiť veci lepšie a efektívnejšie.

Nárast populácie a investície do fixného kapitálu majú svoje zrejmé limity. Čína môže ešte stále previesť stovky miliónov pracovníkov do priemyslu, ale hlavný potenciál industrializácie sa už vyčerpal. Čo je úplne prirodzené a normálne. Industrializácia je ako mladosť: búrlivá a plná zmien, bez ohľadu na to, či ju strávite v kapitalizme či socializme. Po ukončení industrializácie a zastavení populačného boomu sa stáva hlavným zdrojom rastu technologický pokrok. Dlhodobá priemerná miera rastu založenej na technologickom pokroku však už nie je 10% či 5% ročne, ale v priemere len 1-2%.

Čínske vedenie si význam inovácií a technológií dobre uvedomuje. Investície do vysokorýchlostných vlakov, kozmického výskumu či informačných a komunikačných technológií umožňujú Číne otvárať nové horizonty ekonomického rastu po vyčerpaní tradičných zdrojov. Rast založený na inováciách a technológiách je omnoho nižší ako rast založený na industrializácii. Zároveň je však aj omnoho čistejší a udržateľnejší. Pokiaľ sa nestane nič mimoriadne, Čína sa do 20 rokov premení na štandardnú vyspelú krajinu typu Japonska a Južnej Kórei.

Čína nie je výnimkou
Veľmi podobné procesy ako v Číne už dávno prebehli v iných veľkých ázijských ekonomikách. Napríklad Japonsko si obdobie najväčšieho ekonomického boomu užilo po vojne. Ale ešte v 70-tych rokoch jeho ekonomika rástla priemerným tempom 4,1% ročne. No po roku 2000 to už bolo len 0,9% ročne. Kórea nasledovala Japonsko v 70-tych rokoch, keď priemerné ročné tempo rastu činilo 10,5%. Ešte po roku 2000 tempo činilo 4,4%. Časom však takisto klesne na japonskú úroveň. Čína bola poslednou veľkou ázijskou ekonomikou, ktorá naskočila do vlaku industrializácie a bude posledná, ktorá z neho vystúpi.

Veľké problémy veľkej krajiny
Vysoký ekonomický rast neprináša len blahobyt, ale aj rôzne problémy. Najprv environmentálne, potom demografické. V 70-tych rokoch minulého storočia vsadili čínski reformátori na rýchlu modernizáciu krajiny, trhové reformy a industrializáciu. Ich cieľom bolo zabezpečiť najprv jedlo, a potom blahobyt pre čo najviac Číňanov. Rýchla industrializácia však nie je zadarmo. Okrem iného prináša obrovskú záťaž pre životné prostredie. Čínske vedenie si zrátalo, že industrializácia pri neustálom populačnom raste je nemožná. Maovi nástupcovia si uvedomili, že vysoký nárast obyvateľstva ich krajina jednoducho nedokáže uživiť. Preto zaviedli politiku jedného dieťaťa.

Tvrdá populačná politika „jedného dieťaťa“ pribrzdila pôrodnosť, i keď dosť neskoro. Už od 80-tych rokov sa miera pôrodnosti dostala pod hranicu jednoduchej reprodukcie (2,1 dieťaťa na 1 ženu). Dnes táto hodnota činí len 1,54 dieťaťa a patrí k najnižším na svete. „Maove detí“ už začínajú odchádzať do dôchodku. Živiť by ich mala generácia jedináčikov počatých v 70-tych a 80-tych rokoch.

Veľké demografické problémy začínajú v Číne už dnes. Sú produktom jej búrlivej minulosti. „Veľký kormidelník“, predseda Mao, kedysi hlásal, že „čím viac ľudí, tým silnejšia Čína“. Vďaka vysokej pôrodnosti v 50-tych a 60-tych rokoch má dnes Čína vysoký podiel populácie v produktívnom veku a tento podiel bude ešte niekoľko rokov rásť. V súčasnosti tvoria ľudia vo veku nad 65 rokov asi 11% Číňanov v produktívnom veku. Počet dôchodcov však bude narastať veľmi prudko a v roku 2040 prekoná spomenutý pomer hranicu 35%. Takéto rýchle starnutie nemá v histórii obdobu. Jedináčikovia sa raz budú musieť starať o rodičov i starých rodičov. Kto sa postará o nich nevedno.

Čína dodnes nemá jednotný dôchodkový systém. Najmä vo vidieckych oblastiach je hlavným zdrojom príjmu v starobe len príspevok od rodiny. Takýto stav nie je dlhodobo udržateľný. S rastúcim bohatstvom krajiny si bude obyvateľstvo čoraz viac pýtať viac sociálnych služieb. Vybudovať dôchodkový systém pre 1,3 mld. obyvateľov však bude veľmi nákladné.

Spomalenie je normálne: dôležitá je stabilita
Čína sa z rýchlo rastúceho ázijského obra mení na štandardnú vyspelú krajinu. Aj pre Čínu platia zákony ekonomického rozvoja. Preto nemôžeme očakávať, že čínska ekonomika bude do nekonečna rásť tempom 10% ročne. Tempo ekonomického rastu sa zníži najprv na 5 až 7% ročne. O 10 rokov sa už aj rast vo výške 3% bude považovať za dobrý. Pri veľkosti Číny bude však mať aj 3% rast čínskej ekonomiky veľký význam pre zvyšok sveta. Ešte viac ako tempo ekonomického rastu bude pre globálnu ekonomiku dôležitá stabilita Číny. V tomto smere bude dôležité, či Čína dokáže pre svoje obyvateľstvo zabezpečiť aspoň minimálny sociálny komfort.

Ing. Vladimír Baláž, PhD., DrSC.
Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript.