Pozrime sa na niektoré etapy vývoja potrieb majiteľov spoločností z pohľadu zmeny  ich vlastníckeho vzťahu v spoločnosti. Hoci ďalej hovorím predovšetkým o akcionároch a akciových spoločnostiach, naše skúsenosti potvrdzujú, že mnohé situácie sú v iných formách obchodných spoločností veľmi podobné.

Získať pozíciu

V prvej a druhej vlne privatizácie sa nastupujúci vlastníci akciových spoločností dožadovali služieb smerujúcich k získaniu väčšinového podielu v privatizovaných firmách. Ich cieľom bolo získať viac ako 50%-ný podiel na hlasovacích právach.

Posilniť pozíciu

Po privatizácii vznikla u vlastníkov akciových spoločností nová požiadavka: zabezpečiť získanie troch percent akcií spoločnosti, ktoré zostali v Reštitučnom investičnom fonde (RIF). Znamenalo to posilnenie si svojej pozície majoritného akcionára. Rozhodnutie kúpiť tieto akcie z majetku RIF sa neskoršie  ukázalo ako správne.

Obdobie po roku 2000 prinieslo opäť nové očakávania. Prevažovali služby smerujúce k posilneniu pozície majoritného akcionára (jednotlivca alebo skupiny osôb). Výsledkom bola koncentrácia akcií, prirodzene spojená s redukciou počtu minoritných akcionárov. Zároveň sa začali objavovať požiadavky na odpredaj majority v spoločnosti a na konsolidáciu vlastníckych vzťahov cez zlučovanie alebo rozdeľovanie firiem.

Udržať pozíciu

Zámer úplnej kontroly spoločnosti sa dostal do popredia v období po roku 2008. Ideálnym stavom samozrejme je, ak je 100% podielov na hlasovacích právach sústredených u jedného akcionára alebo medzi akcionármi, ktorí majú jednotný cieľ ako zveľaďovať spoločnosť a sú ochotní podieľať sa na jej rozvoji. Vtedy totiž možno prijímať a napĺňať strategické rozhodnutia ďaleko jednoduchšie. Snaha získať 100%-ný podiel však so sebou prináša nutnosť riešiť otázku ako veľmi bude musieť majoritný vlastník preplatiť reálnu cenu akcie, aby ich získal od minoritných vlastníkov.

Odovzdať vlastníctvo

V súčasnom období sa postupne končí aktívne podnikanie prvej generácie vlastníkov firiem po roku 1989. Časť majiteľov sa rozhoduje, či firmu predať silnejšiemu hráčovi alebo medzinárodnej skupine s cieľom speňaženia dlhoročnej driny a užitia si zisku so svojou rodinou. Druhá časť majiteľov chce firmu ponechať svojim potomkom. Tradícia firiem, ktoré vlastní jedna rodina počas niekoľkých generácií sa u nás ešte iba začína tvoriť.

Je prirodzené, že súčasní majitelia chcú po sebe zanechať svojim (najmä rodinným) nasledovníkom čo najmenej možných budúcich problémov. To je zjednocujúca požiadavka vlastníkov spoločností, s ktorou sa na nás v súčasnosti obracajú. Prechod vlastníctva firmy na nástupcu prináša veľa otáznikov, a to nielen v prípadoch, keď firmu vlastní jediný majiteľ, ale najmä v prípadoch keď firmu vlastnia viaceré osoby v približne rovnakých podieloch. Aj pre takýto zámer je veľmi potrebné mať schopnosť dôkladne analyzovať možnosti a zvážiť všetky dôsledky plánovaných krokov. Spomeniem aspoň niekoľko príkladov, ktoré sme v poslednom období riešili.

Príklad 1: Jeden zo spolumajiteľov sa cíti pri sile a rád by ešte pár rokov zostal na manažérskom poste, ale druhý už je na dôchodku. Cieľom prvého je ďalej rozvíjať firmu, cieľom druhého je speňažiť svoj podiel, bez ohľadu na to, či to firma prežije. Ako riešiť takúto situáciu? 

Príklad 2: Dieťa jedného zo spolumajiteľov je vo firme na vysokom poste, ostatní spolumajitelia ho akceptujú.  Ako však budú ostatní (o generáciu starší) spolumajitelia reagovať na to, keď dieťa zdedí stoličku po rodičovi? A čo ak akcionársky podiel neskončí v jedných rukách, ale počet spolumajiteľov sa zväčší?

Príklad 3: Spolumajitelia vlastnia viaceré firmy. Majú ich spojiť do jednej a potom rozdeliť celok na spravodlivo veľké diely? Môže z toho vzniknúť niekoľko nezávislých subjektov alebo nádej na ďalšie fungovanie má iba celok? 

V príkladoch by som mohol pokračovať ďalej. Situácie, ktoré v SEVISe pre klientov riešime, sú naozaj rozmanité. Každá si vyžaduje individuálne posúdenie a odporúčaná realizácia krokov často trvá aj viac rokov. Najlepšie je preto konať v období, keď nejestvuje žiadny vonkajší tlak na rýchlosť prijímania zásadných rozhodnutí.