Nestalo sa tak. Vlády a centrálne banky zareagovali dostatočne rýchlo. Svetovú ekonomiku zaplavil doteraz nevídaný prúd ekonomických stimulov v podobe daňových úľav, znárodnenia krachujúcich bánk, dotácií na výstavbu infraštruktúry a tvorbu pracovných miest. Koncom roka 2009 už takmer zo všetkých krajín prichádzali pozitívne správy o raste HDP a stabilizácii mier nezamestnanosti. Prognózy svetových finančných inštitúcií na rok 2010 sú ak nie ružové, tak určite nie čierne. Sme teda z najhoršieho vonku a všetko sa vráti do starých koľají?

Poctivá odpoveď na otázku „čo nás čaká na budúci rok“ znie, že nevieme. Vieme však povedať, že svetová kríza urýchlila priebeh niektorých trendov, ktoré budú mať pre svetovú ekonomiku (i naše maličké Slovensko) väčší význam, ako sme boli ochotní pripustiť. Oživenie vo vyspelých krajinách je stále veľmi krehké. Otvorene treba povedať, že zatiaľ závisí predovšetkým na vládnych stimuloch a nízkych úrokových sadzbách. Tie však nemôžu trvať donekonečna. Udržateľnosť verejných financií sa stáva čoraz akútnejším problémom. Vlády vyspelých krajín i finančné trhy, sú oprávnene nervózne z prudkého nárastu zadĺženia. V niektorých krajinách (napríklad v Grécku) už prekročilo únosné medze a finančné trhy to dávajú stále jasnejšie najavo. Okrem problémov s krízou musia vyspelé krajiny čeliť aj nákladom na starnutie populácie. Demografická zmena zvyšuje tlak na fungovanie sociálneho modelu, v ktorom sa štát dokáže postarať o starých a chorých. Pôvodne sa predpokladalo, že verejné financie sa dostanú do problémov až niekedy po roku 2020. Náklady na stimulačné balíčky urýchlili tento proces minimálne o desaťročie.

Treba okamžite prestať so stimulmi aj za cenu, že sa oživenie prevráti do novej krízy? Alebo pokračovať v zadlžovaní a zvyšovať riziko štátneho bankrotu v strednodobom výhľade? Alebo opustiť koncept spoločnosti verejného blaha a vrátiť sa do kapitalizmu 19. storočia? Neľahké voľby, na ktoré neexistujú jednoznačne správne odpovede.

Vysoké zadĺženie možno riešiť len dvoma spôsobmi. Prvým je inflácia, ktorá znehodnotí vládne dlhopisy. Existujú však obavy, že záplava lacných peňazí, ktorú na trh napumpovali centrálne banky, v konečnom dôsledku otrasie cenovou stabilitou. Druhou, prijateľnejšou možnosťou, je obnovenie dynamiky vysokého ekonomického rastu. Ten umožní zvýšiť daňové príjmy štátov a znížiť tak dlhy. Vysoký rast však neprichádza na objednávku. Hlavným zdrojom rastu sú vo vyspelých ekonomikách výdavky domácností na spotrebu. Bohužiaľ, najmä v USA, Británii a Španielsku sa občania správali rovnako nezodpovedne ako ich vlády. Domácnosti v týchto krajinách sú zaťažené bremenom hypoték a spotrebných úverov. Nemožno očakávať, že si naberú ďalšie úvery, aby podporili hospodársky rast.

Oživenie vo vyspelých krajinách komplikuje aj presun ekonomického centra z USA a Európy do Ázie. Ešte v roku 1995 činil podiel vyspelých krajín (členských štátov OECD) na svetovom HDP 64%. V roku 2010 by tento podiel mal klesnúť na 53% a podľa prognóz svetových finančných inštitúcií by už v roku 2013 mali vyspelé krajiny generovať prvý krát menej ako jednu polovicu svetového HDP.  Presun motora svetovej ekonomiky medzi kontinentmi prináša celý rad špecifických problémov. Len v Číne a Indii žije jedna polovica svetových spotrebiteľov (tri krát viac ako v USA a EÚ). V porovnaní s Európanmi a Američanmi sú zatiaľ veľmi chudobní. Aj oni však chcú mať autá, televízory, chladničky, slušné bývanie a kvalitnú stravu. A má na to Zem dosť zdrojov?

V čase vrcholiacej konjuktúry roku 2007 kulminovali aj ceny ropy, potravín a nerastných surovín. Kríza rast cien komodít na čas stopla. Ázijských krajín sa však ekonomický pokles dotkol omnoho menej ako vyspelého sveta. Je veľmi pravdepodobné, že dopyt po rope, potravinách a surovinách bude v nasledujúcich rokoch prudko rásť. Vysoké ceny komodít môžu pribrzdiť ekonomické oživenie vo vyspelom svete.

Naša nová budúcnosť je iná ako kedysi. Do ružovej sa mieša trochu šedi a kde-tu aj čierny fľak. Svetová ekonomika bude rásť pomalšie a výsledky rastu rozdeľovať trochu iným kľúčom ako doteraz. Vlády i obyvatelia celého sveta sa budú musieť naučiť väčšej zodpovednosti, aby sa budúcnosť nestala nedostatkovým tovarom.