Kto chce vidieť a ohmatať naozaj veľké peniaze, musí odcestovať do Mikronézie v Pacifiku. Tam, na východnom okraji Filipínskeho mora, sa nachádza ostrov Yap. V Mikronézii je všetko maličké. Ani ostrov Yap nie je výnimka. Má len 102 km2 a 6300 obyvateľov. Do priemerného slovenského okresu by sa zmestil 10 krát. O čo je o strov menší, o to väčšia je jeho mena. O chatrče z palmového dreva sú opreté kamenné kotúče veľkosti mlynského kolesa. Zoznámte sa: práve ste videli najväčšiu menu sveta, kamenné peniaze, v reči domorodcov nazývané rai alebo aj fei.

Ako sa emitujú kamenné peniaze

Kamenné peniaze z Yapu vlastne nie sú z Yapu. Vyrábali sa 600 kilometrov ďaleko, na ostrove Palau, kde sa vo vápencovom lome vylomili kamenné bloky. Tie sa potom otesávali do požadovanej veľkosti, nakladali na malé plte ťahané člnmi s plachtou a prepravovali cez nebezpečné more na Yap. Ak vidíte obdobu so zlatom, ktoré sa namáhavo dobýva v kilometrových hĺbkach pod zemou, nemýlite sa. Veci sú vzácne preto, lebo sa nezískavajú ľahko.

Expedície za novými peniazmi musel vždy schváliť náčelník dediny. Ten si za organizáciu výpravy ponechal všetky veľké kamene a 40% menších. Veľmi podobný pomer sa uplatňoval aj pri zdaňovaní výnosov z poľnohospodárstva. Náčelníci na Yape tak fungovali ako centrálni bankári a ministri financií. Výprav sa v 19. storočí zúčastňovalo až 400 mužov, t.j. 10% práceschopného mužského obyvateľstva. Prvé peniaze začali ťažiť a opracúvať niekedy v 16. storočí. „Emisná aktivita“ skončila začiatkom 20. storočia po príchode nemeckých kolonizátorov.

Kameň proti inflácii

Kamenné peniaze sa na prvý pohľad môžu zdať podobné iným primitívnym formám platidiel, ako napríklad mušličky u Indiánov, či kúsky železnej hrivny a kúsky plátna u starých Slovanov (od slova plátno sa vyvinulo aj sloveso platiť). Monetarizácia ekonomiky na Yape však zašla o niečo ďalej. Na rozdiel od mušličiek, korálikov, železných hrivien a kúskov plátna nemajú kamenné peniaze žiadne iné praktické použitie a slúžia výlučne ako prostriedok výmeny.

Kúpna sila jednotlivých kameňov nezávisí len na veľkosti, ale aj na ich príbehu a imidži. Niektoré kamene majú vlastné mená podľa náčelníka, ktorý viedol výpravu alebo podľa kanoe, ktoré ťahalo plť s nákladom peňazí. Najviac sú cenené staré kamene, ktoré vytesali veľkí náčelníci za použitia dlát z muší a ktoré sa na Yap dopravili dobrodružným spôsobom na plti vlečenej za kanoe. Úplne najdrahšie sú kamene, pri ktorých doprave zahynulo veľa ľudí.

Koncom 19. storočia stroskotal na Yape americký námorník David O’Keefe. Prežil na ňom určitý čas a oboznámil sa s kultúrou ostrova. Neskôr sa na ostrov vrátil s vlastným škunerom. Začal ťažiť a opracúvať na Palau kamenné peniaze vo veľkom množstve a vymieňať ich na Yape za kopru z kokosových orechov. Počet kamenných peňazí na Yape sa tak zvýšil z pár desiatok kusov na viac ako 13 tisíc. Napodiv však nedošlo k inflácii. Ostrovania si pôvodné kamenné peniaze cenili omnoho viac ako O’Keefeho kamene opracované železnými nástrojmi. Aj my si dnes viac ceníme originál od Rembrandta ako jeho modernú kópiu.

Kúpna sila

Čo sa dalo za kamenné peniaze kúpiť? Za kameň o priemere pol metra sa pred sto rokmi dalo kúpiť 50 košíkov jedla alebo jedno prasa. Kameň veľkosti muža, vyrobený pôvodnou technológiou, mal cenu niekoľkých dedín a plantáží. Kamene sa využívali aj pri strategických platbách, keď si jedna dedina kúpila od druhej právo na rybolov v jej zátoke, alebo ako odmena za pomoc pri vojenskej akcii. Pri menších transakciách využívali ostrovania korále z mušlí.

Zaujímavé je, že samotní obyvatelia ostrova Palau nepoužívali kamene na výrobu platidiel. Dovolili však kameň ťažiť obyvateľom Yapu, ktorí na vlastnom ostrove vápenec nemali a veľmi si ho cenili. Za privilégium ťažby platili Palaučanom rentu v podobe kokosových orechov a korálikov.

Banka na námestí i pod morom

Veľkosť kameňov sa mení od 3,5 centimetra až po 3-4 metre. Najľahšie vážia pol kila, najťažšie 500 kilov až tonu. V strede kameňa je dierka, cez ktorú sa dá prestrčiť drevený trám a kameň možno odniesť. Veľké kamene sú však priťažké a nikomu sa nechce ich fyzicky prenášať. Nie je to ani treba. Každý kameň je označený značkou súčasného majiteľa. Pri predaji sa len zmení značka a kameň zostane na pôvodnom mieste, najčastejšie opretý o dom náčelníka na námestí domorodej dediny. Jeden z najväčších a najkrajších fei sa však nenachádza v žiadnej dedine na Yape, ale na dne mora. Zhruba pred sto rokmi jeden z ostrovanov vytesal na Palau mimoriadne veľký a krásny kamenný peniaz. Pri pre preprave na Yap sa prepravná plť dostala do prudkej búrky. Aby si posádka zachránila život, museli plť od člna odrezať pár sto metrov od brehu. Plť sa následne potopila a odvtedy je kamenný peniaz na morskom dne. Nič sa však nestalo. Po šťastnom návrate na Yap posádka dosvedčila, že kameň mal mimoriadnu kvalitu a jeho strata nebola zapríčinená chybou majiteľa. Všetci sa zhodli, že poloha na morskom dne kvalitu kameňa nijako neovplyvňuje a kúpna sila preto zostala taká istá ako u kameňov opretých o chatrče na námestí.

Kameň na dne mora sa môže zdať absurdným aktívom. Presne tak sa však správali všetky krajiny, ktoré si držali svoje zlaté rezervy tisíce kilometrov ďaleko, v trezoroch americkej pevnosti Fort Knox. A presne tak sa chovajú aj všetci investori, ktorí vlastnia svoje podielové listy, akcie či dlhopisy. Nik z nás nemá tieto papiere doma v matraci, ale na účte majiteľa. Peniaze však nie sú ani v banke, ale na účtoch depozitárov cenných papierov po celom svete. Prakticky všetky sú v elektronickej podobe, t.j. de facto sú nikde. Kamenné koleso na dne mora je predsa len hmatateľnejší majetok.

Na kamenné peniaze sa dá uplatniť záložné právo presne tak isto ako na iný majetok. Koncom 19. storočia sa ostrov stal nemeckou kolóniou. Noví páni nútili domorodcov opravovať sieť ciest na ostrove. Keď si obyvatelia ostrova odmietli plniť pracovné povinnosti, nemecká okupačná správa pomaľovala kamenné peniaze čiernym krížom, čím ich v očiach majiteľov znehodnotila. Pokuta mala okamžitý účinok. Ostrovania cesty opravili, nemeckí kolonizátori kamene umyli od farby a prinavrátili im tak pôvodnú hodnotu. Celá operácia sa ničím nelíšila od zablokovania účtu exekútorom alebo daňovým úradom.

Zachránia Eurozónu?

O kamenných peniazoch z ostrova Yap napísal krátku štúdiu aj otec monetarizmu, nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu, Milton Friedman. Uznal ich za normálne platidlo a došiel k logickému záveru, že kamenné peniaze z Yapu sú práve také hodnotné ako každé iné: „Naše vlastné peniaze, s ktorými sme vyrástli a systém obehu peňazí, na ktorý sme si zvykli, pokladáme za reálne a racionálne. Peniaze iných krajín nám pripadajú ako papieriky alebo bezcenné kúsky kovu, aj keď je ich individuálna kúpna sila veľká“.

Dovolíme si majstra Friedmana doplniť. Kamenné peniaze majú oproti papierovým aj ďalšie nesporné výhody:

• vzhľadom na svoju veľkosť a umiestnenie na odľahlom ostrove sú veľmi bezpečné proti krádeži,
• nedajú sa falšovať,
• nepodliehajú inflácii ani devalvácii,
• časom ich hodnota stúpa,
• sú odolné voči defraudu i štátnemu bankrotu.

Kamenné peniaze by nám mohli pomôcť aj s dlhovou krízou v Eurozóne. Ich výroba je taká namáhavá! Priemerná grécka či portugalská vláda by si ich emisie dobre rozmyslela. Zostala by radšej pri popíjaní kávičky a nezadlžovala by svojich susedov.