Čo a kde si vyštudoval?

Vysokú školu ekonomickú som skončil v roku 1989. Pár mesiacov po promócii som mohol zahodiť do smetí všetky skriptá z politickej ekonómie socializmu a medzinárodného robotníckeho hnutia. Našťastie sme však na škole mali kvalitnú matematiku a štatistiku. Tie sa mi veľmi zišli, keď som sa zamestnal v Prognostickom ústave Slovenskej akadémie vied, na univerzite v Exeteri (Veľká Británia), ako aj na študijných pobytoch v Kolíne nad Rýnom a japonskom Sappore. Tam sa mi otvoril úplne iný svet.

Čomu sa venuješ vo výskume?

Slovenský trh ekonomického výskumu je malý. Nemôžem sa špecializovať tak úzko ako kolegovia na univerzitách v USA alebo Veľkej Británii, ktorí skúmajú „68-mu nohu stonožky“. Svoj čas delím medzi dve veľké témy, obidve sú o strategických rozhodnutiach. Prvou je poznatková ekonomika. Pôsobím ako slovenský spravodajca v niekoľkých expertných skupinách Európskej komisie pre výskum, vývoj a inovácie. Analyzujem, čo (málo) sme pre poznatkovú ekonomiku urobili my a čo urobili štáty ako Fínsko či Švédsko, ktoré patria k európskej špičke. Čo z toho môže fungovať aj u nás a čo nie. Mojou druhou témou je behaviorálna ekonómia. Zaoberá sa procesmi, ktoré sa ľuďom odohrávajú v hlave, keď prijímajú finančné rozhodnutia. Ako zbierajú informácie a ako ich vyhodnocujú v podmienkach komplexnej voľby. A akých chýb sa pritom dopúšťajú a koľko ich to stojí.

A čo robíš, keď nič neskúmaš?

Ja som „človek z ústavu“ a skúmanie v hlave akosi nemôžem vypnúť. Kedysi som relaxoval pri olejomaľbe, ale k tej som sa nedostal už desať rokov. Každý víkend sa však vraciam z Bratislavy do Martina a cez víkend šliapem na Chatu Martinské Hole. Mám tam svoje stále miesto pri stole a aj vlastný hrnček. Každý rok sa snažíme s manželkou navštíviť nejaké exotické končiny sveta. Nevynechali sme „povinné jazdy“ typu Tibet, Nepál, Peru, Thajsko či Kambodža. Ale najlepšie bolo v Guatemale a Bolívii. Nevedeli sme , čo tam máme čakať. Tým to bolo krajšie.