Určite poznáte v súčasnosti platnú podobu tvorby daňovo uznateľných opravných položiek k pohľadávkam po lehote splatnosti (nad 360 dní do výšky 20%, nad 720 dní do celkovej výšky 50% a nad 1080 dní do celkovej výšky 100%). Naproti tomu bola povinnosť daňovo aktivovať záväzky 36 mesiacov po lehote splatnosti v plnej výške neuhradeného záväzku.
Návrh zákona zosúlaďuje tvorbu daňovo uznateľnej opravnej položky a daňovo pripočítateľného záväzku po lehote splatnosti tak, ako to doteraz platilo pri opravných položkách. Toto by bolo OK, keby súčasne v zákone nebolo uvedené, že „dohodnutú lehotu splatnosti na účely tohto zákona nie je možné predĺžiť“.
Ide o veľmi zvláštnu formuláciu, nakoľko predsa nikto nemôže brániť dvom zmluvným stranám dohodnúť si zmenu termínu splatnosti ani pre daňové účely, ak z nejakého dôvodu dlžník nemôže dodržať pôvodne dohodnutý termín, ale svoj záväzok rozhodne chce v budúcnosti splniť a ani jedna zo strán nemá záujem na jeho premlčaní. (Pozn. S podobným obmedzením sme sa stretli pri novele Obchodného zákonníka - podľa ktorej si podnikatelia za dodávky tovarov a služieb môžu dohodnúť max. 60 dňovú lehotu splatnosti s výnimkou splácania v splátkach.)
Ďalšou zaujímavosťou je navrhovaná formulácia §44 ods.2, ktorého prvá veta má znieť: „Na zabezpečenie dane zo zdaniteľných príjmov okrem príjmov, z ktorých sa daň vyberá zrážkou a príjmov zo závislej činnosti, z ktorých sa zráža preddavok na daň podľa §35, je platiteľ dane, ktorý vypláca, poukazuje alebo pripisuje úhrady v prospech daňovníka s obmedzenou daňovou povinnosťou, okrem daňovníka podľa §2 písm t) alebo daňovníka štátu tvoriaceho Európsky hospodársky priestor, povinný zrážať sumu vo výške 19% z peňažného plnenia a v prospech daňovníka nezmluvného štátu podľa §2 písm x) povinný zrážať sumu vo výške 35% z peňažného plnenia.“
Ak je výška zdaniteľného príjmu rovnaká ako peňažné plnenie, tak je formulácia v poriadku (napr. úrokový výnos) a platiteľ príjmu/dane uhradí zabezpečenie dane v príslušnom percente.
Ak je však plnenie napr. za dodaný tovar, službu alebo za cenné papiere, ktoré príslušná osoba kedysi kúpila (vynaložila na ne náklady) za 70 jednotiek a teraz ich predáva za 100 jednotiek, tak zdaniteľný príjem je 30 jednotiek, peňažné plnenie je ale 100 jednotiek. Ak platiteľ odvedie 35% zo 100 jednotiek, tak v skutočnosti odvedie 116,67% zo zdaniteľného príjmu. Problémom navyše je, že platiteľ vôbec nemusí poznať skutočnú výšku zdaniteľného príjmu.
Zámerom zákonodarcu je eliminovať akékoľvek finančné transakcie s osobami z tzv. nespolupracujúcich krajín, nakoľko takto definovaná povinnosť zabezpečenia dane robí akékoľvek finančné transakcie s nimi nezaujímavými.
