Ako sa zrodili mikropôžičky

Ak je nejaká krajina synonymom chudoby, je to Bangladéš. Na ploche 144 000 km2 (trojnásobok rozlohy Slovenska) sa tiesni 130 miliónov ľudí. Vo svetových správach sa permanentne Bangladéš objavuje najmä v spojení so záplavami, tajfúnmi, cholerou a hladomorom. Najväčší z tajfúnov si pred 30 rokmi vyžiadal takmer 2 milióny obetí. Hladomor sa v krajine objavuje takmer každý rok.

Profesor Muhammad Yunus sa mohol pokladať za šťastného človeka. Mal dobré miesto profesora ekonómie na univerzite v Chittagongu, kde chodili študenti z bohatých rodín. Kým drvivá väčšina obyvateľstva Bangladéša musela žiť z niekoľkých dolárov na rok, on kreslil na tabuľu krivky dopytu a ponuky a vysvetľoval na nich základné pojmy ekonómie poľnohospodárstva. V roku 1976 sa však niečo stalo. Krajinu opäť postihol hladomor, tisíce ľudí pomrelo a iní sa pretĺkali ako sa dalo. Profesor Yunus sa vtedy náhodou ocitol v malej dedine. Jedna žena tam vyrábala nádherné bambusové stolíky. Spýtal sa jej, koľko zarobí. „Dostanem tri centy za deň“ (cca jednu našu korunu). Yunus tomu nemohol uveriť. Tri centy za deň?! Začal sa o vec zaujímať bližšie a zistil, že celý zisk zhrabol miestny úžerník, ktorý z celej dediny vykupoval stolíky za fixnú cenu. Yunus si uvedomil, že aj veľmi malá pôžička by mohla radikálne zmeniť ženin život. Obišiel dedinu a našiel 42 ľudí, ktorým dokopy požičal 27 dolárov, všetko čo mal pri sebe. V tomto okamihu sa zrodil program mikro-úverov.

Podstata programu ju geniálne jednoduchá. Väčšina chudobných je chudobných nie preto, že sú leniví alebo hlúpi, ale preto, že nemajú prístup ku kapitálu a nevedia nič o podnikaní. Ak dáme týmto ľudom peniaze a informácie, ich postavenie sa môže zmeniť, tvrdil vtedy Yunus. Jeho nápad znel úplne bláznivo. Nie je ťažké rozdať chudobným peniaze. Vrátia ich však? Bangladéš sa zdal najmenej vhodnou krajinou pre takúto schému. Je to moslimská krajina s nevzdelaným a konzervatívnym obyvateľstvom. Yunus pochopil, že začať musí od žien. Ženy myslia predovšetkým na svoje deti a spravidla hospodária lepšie ako muži. Im boli určené prvé mikro-pôžičky. Druhým základným kameňom programu bolo vzájomné ručenie. Úver sa dával skupine žien, ktoré zaň vzájomne ručili. To bol chytrý ťah. Na dedine každý o každom všetko vie. Stratiť tvár je rovnako zlé ako hladovať.

Vyše 94% úverov dostali ženy. Rýchlo sa ukázalo, že len veľmi málo žien požičané peniaze premrhalo. Naopak, pod tlakom akútnej chudoby a pozorného dohľadu dedinskej komunity investovali ženy múdro a opatrne. Priemerná výška úveru bola 160 dolárov. Splátkový kalendár bol navrhnutý tak, aby boli splátky čo najmenšie a rozvrhnuté na čo najdlhšie obdobie. Väčšina pôžičiek išla na nákup šijacích strojov, materiálu na výrobu matracov či nákup hospodárskych zvierat. Okrem toho sa takmer všetky účastníčky programu mikro-úverov zapísali do školy a poslali tam aj svoje deti. To je veľmi dôležité v krajine, kde je 60% obyvateľstva negramotných.

Banka chudobných

Profesor Yunus začal svoj program mikro-úverov najprv s vlastnými peniazmi. Neskôr mu v rámci výskumného programu prispela univerzita v Chittagongu, potom Bangladéšska centrálna banka a niektoré medzinárodné organizácie. Netrvalo dlho a o mikro-úver požiadalo 100 000 ľudí. V roku 1983 sa úverová schéma zmenila na riadnu komerčnú banku. Profesor Yunus ju pomenoval Grameen, čo v bengálštine znamená „Dedinská“. Presne to vystihuje, kam sú úvery namierené. Ďalšou zvláštnosťou je akcionárska štruktúra banky. 90% akcií vlastnia jej dlžníci, teda prostí dedinčania, zvyšok bangladéšska vláda.

Koncom 80-tych rokov 20. storočia mala banka dva milióny dlžníkov – akcionárov a tajomstvá mikro-úverov v nej študovali odborníci z desiatok rozvojových krajín. Vtedy sa aktivity banky Grameen rozšírili aj do iných sektorov, najmä do leasingu rybníkov, závlahových zariadení a vodných púmp, textilného priemyslu a venture capitálu. Najnovšou iniciatívou je založenie spoločnosti Grameen Phone, ktorá poskytuje úvery na biznis s mobilnými telefónmi. Mnoho Bangladéšanov pracuje v zahraničí a záujem o telefonické hovory do rodnej dediny je obrovský. Na rade je spoločností Grameen Cyber Net, ktorá na bangladéšsky vidiek zavádza internet. Pomáha vidiečanom nájsť si prácu, študovať, či kontaktovať lekára, to všetko za zlomok nákladov v porovnaní s tým, keby za týmito službami museli cestovať osobne.

Banka zároveň slúži ako sporiteľňa. Bangladéšski vkladatelia do nej dohromady vložili 114 miliónov dolárov. To je veľké číslo v krajine, kde HDP na hlavu dosahuje len 340 dolárov, teda asi jednu desatinu toho, čo u nás.

Biznis je lepší ako charita

Najúžasnejšie však pôsobia čísla o splácaní úverov. 85% dlžníkov spláca svoje úvery na deň presne. Len 15% dlžníkov má nejaké problémy. V drvivej väčšine sú spôsobené externými faktormi ako sú záplavy, tajfúny alebo politické nepokoje. Aj takíto ľudia však svoje dlhy nakoniec splatia. Nedobytných je len jedno percento úverov. O takej miere splácania môžu banky vo vyspelých krajinách len snívať. Mimochodom, aj naše banky už prišli na to, že občania sú v splácaní dlhov omnoho poctivejší ako podniky. Banka Grameen by nemala problém vyčistiť svoje portfólio aj od spomínaného jedného percenta nedobytných úverov. Jej rezervy vytvorené na tento účel vo výške 67 miliónov dolárov by bohato stačili. Banka však nechce svojich dlžníkov opustiť. Znamenalo by to, že im už niet pomoci.

Keď banka Grameen začínala, profesionálni bankári ho odhovárali od požičiavania chudobným. „Chudobným nemožno veriť“. Po 20 rokoch sa pofesor Yunus s úsmevom pýta: “My sme dokázali, že chudobným sa veriť dá. Otázka skôr znie, či sa dá veriť bankárom“. Nekonvenčne pôsobia aj ďalšie Yunusove výroky: „Právo na úver je základným ľudským právom“. Na odpúšťanie dlhov chudobným krajinám má profesor Yunus skeptický názor. „Ak niektorej krajine odpustíte dlhy, ešte to neznamená, že peniaze sa rozumne využijú. Ako viete, že väčšina z nich nepôjde na nákup zbraní či stavbu prepychových víl pre členov vlády? Ak sa má dlh odpustiť, musia sa peniaze vložiť do nejakej strešnej schémy pre mikro-úvery pre chudobných. Ináč spravíte viac škody ako osohu.“

Zvláštnosťou programu mikro-úverov je, že banka Grameen nikdy nepýta od dlžníkov zálohu. Miesto toho vyžaduje vzájomné ručenie osôb. Ako hovorí Yunus: „Záloha je vec, ktorá zdvíha bariéru medzi banku a chudobných. Chudobní nemajú čo založiť. Ďalšia vec je, že ľudia nemajú čo chodiť do banky. Banková kancelária je pre chudobných hroznou záležitosťou. Sú v nej stratení. Miesto toho musí ísť banka medzi ľudí.“. Dnes má Grameen len v Bangladéši takmer 1200 pobočiek, ktoré obsluhujú takmer 43 tisíc dedín.

Mikro-úver nie je žiadna charita. Väčšinu ľudí prekvapí, keď zistia, že mikro-úver sa poskytuje s úrokovou sadzbou 20%. Yunus vysvetľuje: „Trhová úroková miera je 15%. My doručujeme úvery priamo do domu a musíme dosiahnuť zisk. Kedysi sme dostávali špeciálne fondy z medzinárodných inštitúcií. V roku 1995 sme to stopli. Emitujeme dlhopisy a normálne si požičiavame na peňažnom trhu. Dokázali sme, že sme komerčne úspešní. V budúcnosti si však požičiavať nebudeme. Máme dosť vlastných vkladov“.

Dnes banka Grameen generuje približne 1% HDP Bangladéša. Yunusa to neuspokojuje. „Dnes nás poznajú ako banku chudobných. Úspešní budeme vtedy, keď nás budú pokladať za banku kedysi chudobných“.

Mikro-úvery vo svete

Program mikro-úverov inšpiroval vyše 50 krajín. Niekoľko desiatok mikro-úverov sa poskytlo aj na Slovensku. Asi len málo ľudí u nás vie, kde má schéma pôvod. Pod svoju záštitu ho vzala Svetová banka a UNESCO. Zďaleka nešlo len o rozvojové štáty. Okrem Brazílie či Indonézie ho na svoje podmienky adaptovali aj USA a Veľká Británia. V súčasnosti je na celom svete zapojených do programu mikro-úverov 25 miliónov ľudí. Profesor Yunus dúfa, že ich raz bude najmenej 100 miliónov.

Yunus nie je idealista, ale tvrdý ekonóm. Nikdy netvrdil, že mikro-úvery sú univerzálnym liekom na chudobu. Zdôrazňuje, že pri zavádzaní programu treba uvažovať triezvo: „Nesnažte sa pokryť programom hneď celú krajinu. Začnite s niekoľkými desiatkami ľudí. Zbierajte skúsenosti a prejdite k tisíckam. Krok za krokom. V každej krajine treba vytvoriť najprv strešný fond, ktorý bude poskytovať peniaze jednotlivým úverovým schémam. Bez neho musíte získavať peniaze od medzinárodných inštitúcií alebo darcovských krajín. Ale aj pre veľmi malé peniaze musíte cestovať do hlavného mesta darcovskej krajiny, vyjednávať s ich úradníkmi, pripravovať analytické štúdie a chodiť na konferencie. To je veľmi drahé a tieto peniaze potom chýbajú pri poskytovaní úverov chudobným.“

V roku 2006 dostal Muhammad Yunus Nobelovu cenu za mier. Úžasný úspech, ale pomýlený. Túto cenu mal dostať za ekonómiu. Možno by sa profesor Yunus medzi teoretikmi z Harvardu a Chicaga vynímal trochu zvláštne. Ale ak sa raz táto cena bude udeľovať aj za praktické riešenia, Muhammad Yunus bude prvý v poradí.